Nový spolužiak - 7. časť

16. srpna 2013 v 11:53 | A.K. |  Nový spolužiak
Mohli ste si všimnúť, že som sa rozhodla, že budem časti pridávať každý druhý deň. Tým získam aj čyas na to, aby som to dopísala. Inak všimla som si, že som na tieto dva dni neprednastavila žiadnu pesničku takže ďalšia pribudne až 18. a ešte také menšie info v druhej kapitolke s názvom Dievča z koncertu bude zo začiatku hlavnou postavou Liam.



Predsa si nemyslel, že sa s ním hneď vyspím? Nie som až taká sprostá. Veď mám len pätnásť! Namosúrne si odišiel a ani ma nepozdravil. Však dobre, keď si myslí, že tým niečo docieli tak je na omyle! Pozrela som na hodiny a v tom ma napadlo, že mám spraviť tomu grázlovi úlohu. Vybehla som do izby ako strela a pustila sa do toho.
Lucas
Doparoma! Prečo to to dievča robí? Napísal som Angele či má voľno. Ani nie o minútu mi prišla kladná odpoveď a na tvári sa mi vytvoril zákerný úsmev. Keď to nechce ona neznamená, že to nechcem aj ja. Zmenil som smer svojej cesty a o desať minút som už stál pred známymi dverami a čakal kým mi otvorí. Len čo som ju uvidel medzi dverami som sa neovládol. Na sebe mala len tenký župan, pod ktorým mala celkom isto len spodné prádlo. Vošiel som dnu a natlačil ju na dvere. Pery som jej nalepil na krk a rukami blúdil po jej tele....
Emma
"Som rád, že si splnila to, čo si mala." Povedal s lišiackym úsmevom až nebezpečne blízko pri mne. Hneď na to sa pri ňom objavili jeho kumpáni. Obkrúžili ma a dožadovali sa tiež svojich úloh. Poslušne som im ich rozdala a dúfala, že ma už nechajú tak. Mýlila som sa. Jeden ku mne pristúpil a doslova sa na mňa nalepil. Roztriasla som sa lebo mi to bolo nepríjemné a tiež mi naháňal strach.
"Poď James. Trasie sa ako osika. Tá ti len tak nedá." Povedal zo smiechom jeden z nich. Z oka mi vypadla slza.
To im nestačí to, že mi pridávajú ešte aj ich úlohy? Prečo mi to robia? Ja už nechcem trpieť. Zviezla som sa na zem popri stene a naplno sa rozplakala. Nič som nevnímala. Mala som neskutočnú chuť odtiaľ vypadnúť a aspoň týždeň sa neukázať. Jediné, čo mi v tom bránilo bolo svedomie. Určite by sa to riešilo a bolo by to ešte horšie.
"Emma, čo sa ti stalo?" započula som hlas. Pozrela som sa tým smerom odkiaľ prišiel a uvidela som vedľa seba sedieť našu angličtinárku. Mám jej to povedať alebo nie? Nakoniec som zvolila druhú možnosť.
"Nie pani učiteľka. Všetko je v naprostom poriadku." Odvetila som a zotrela si slzy.
"Neklam mi Emma. Vidím, že to tak nie je. Inak by si bola na hodine a nie tu. A navyše to nie je prvý krát, čo som ťa našla plakať. Mne to môžeš povedať." Postavila sa a natiahla ku mne ruku. Chvíľu som rozmýšľaľa, čo mám spraviť. Zvažovala som pre a proti. Nakoniec som sa usmiala a vložila svoju ruku do tej jej. Pomohla mi postaviť a vybrala sa po chodbe smerom do jej kabinetu. V tichosti som ju nasledovala a popritom rozmýšľala či je to fakt dobrý nápad. No len čo sme sa objavili na chodbe, kde sa nachádza jej kabinet som bola trošku odvážnejšia. Zastali sme pred dverami jej kabinetu. Zalovila vo vačku nohavíc a vytiahla zväzok kľúčov. Jeden z nich zastrčila do kľúčovej dierky a odomkla. Otvorila dvere a vošla dnu. Zamierila si to ku stolu a dvere nechala otvorené. Ja som ale zostala stáť pred dverami.

"Tak poď Emma." povzbudila ma s úsmevom a vtedy som si to uvedomila. Ak nie teraz tak už nikdy! Na tvári sa mi objavil náznak úsmevu a vošla som dnu...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama