Únos

20. srpna 2013 v 16:45 | A.K. |  Jednodielovky
Napísala som ďalšiu jednodielovku. Niečo takéto som písala prvý krát. Je mi ľúto, že ku Novému spolužiakovi sa nikto nevyjadruje. Neviem či sa vám to páči alebo nie. Mám taký pocit, že je to tak hrozné, že to hneď pri prvej vete každého omrzí. Dnes som chcela pridať ďalšiu časť, ale keď som napísala toto tak ho pridám neskôr.
Absolútne som nevedela ako tento príbeh nazvačť, tak som tomu dala názov Únos. Snáď si to niekto prečíta. Poteším sa hocijakému názoru. Či kladný alebo záporný. Alebo postačia hviezdičky. Za chyby sa ospravedlňujem.


Tma. Chlad. Miestnosť malá, ale aj napriek tomu pre dievča umiestnené v nej priveľká. Okrem jednej tvrdej postele sa v nej nenachádzalo absolútne nič. Nikdy na nej nespala. Vlastne ani si nepamätá, kedy si naposledy poriadne oddýchla. Dni? Týždne? Mesiace? Ak prespala hodinu denne tak je veľa. O poriadnom jedle či pití nehovoriac. Jej telo sa natriasa pod náporom strachu, vzlykov a zimy. Nemá na sebe takmer nič. Len nohavičky a tričko, ktoré je už tiež miestami natrhnuté a hlavne špinavé. Občas prirovnáva seba k tomu tričku. Presne tak sa cíti. Špinavá a zničená. Spoločnosť jej celú dobu robia slzy. Svojou prítomnosťou ju občasne poctí jej únosca. Vtedy spatrí na chvíľu svetlo vychádzajúce z baterky. Pozná ho až pridobre. Aspoň si to myslela. Jej bývalý. James. Doteraz ho poznala ako milého, chápajúceho chlapca. Čo sa s ním zrazu stalo? Keď za ňou príde donesie jej kúsok suchého chleba a pohár vody. Nestáva sa to často. Niekedy si z nej spraví fackovacieho panáka inokedy si s ňou užije. Je jedno čo s ňou robí plače tak či tak. Ani nevie čo je lepšie. Myšlienkami je často niekde úplne inde. Premýšľa nad tým, či niekomu vôbec chýba. Ako sa má Niall. Či ho vôbec ešte uvidí a rovnako tak rodinu alebo ich spoločných kamarátov okrem ktorých nemá nikoho.
Začula otváranie dverí. Už je to tu zas. Prebehlo jej mysľou. Tentokrát už ale vie, že už sily pomaly stráca. Je to len otázka niekoľkých minút. Všimla si zmenu. Prišiel bez jedla. Bez reči k nej pristúpil. Nohy si pritiahla k sebe ešte tesnejšie a hlavu zaborila do medzery, ktorá vznikla. Vytiahol ju za vlasy do stoja. Netrápilo ho nič. Potreboval si len uspokojiť svoju potrebu. Potiahol ju k posteli, na ktorú ju hodil. Po lícach jej stekali slzy. Tričko, ktoré mala na sebe práve skončilo na dve polovice. Odhodil ho na špinavú zem. Chvíľu na to tam tiež putovali nohavičky, ktoré z nej doslova strhol. Odniekiaľ vylovil dva povrazy. Na jednu ruku jeden na druhú druhý. Skončila priviazaná k rohom tvrdej postele. Uzly boli pritiahnuté až prisilno. Pod nimi sa jej tvorili potôčky krvi. Bolelo ju to. Veľmi. Zvliekol zo seba všetko oblečenie. Surovo jej od seba roztiahol nohy. Márne sa snažila držať ich pri sebe. Bola už veľmi slabá. Ľahol si na ňu a tvrdo do nej prirazil. Z jej úst sa vydral bolestný výkrik. Vrazil jej facku. Práve toto bola posledná kvapka a ona upadla do bezvedomia.
Policajná jednotka vošla do domu. Nachádzal sa na rušnej ulici veľkomesta. Koho by len napadlo, že práve tu budú držať nevinné dievča? Prehľadávali celý dom. Jeden z mužov našiel dvere. Otvoril ich. Opatrne postupoval schodiskom stále nižšie až narazil na ďalšie dvere. Boli len privreté. Nohou do nich kopol aby sa viac otvorili. Obraz, ktorý sa mu naskytol ho načisto omráčil. Nemohol sa pohnúť. Sledoval scénu pred sebou a nebol schopný ničoho. Niečo takéto videl prvýkrát. Čo sa dalo očakávať od niekoho kto len pred mesiacom doštudoval? Po chvíli k nemu prišiel ďalší muž. Už mu chcel povedať, že nič nenašli, keď si všimol na čo jeho kolega pozerá. Nezaváhal ani minútu. Rozbehol sa k mužovi. Odtrhol ho od dievčiny a nasadil mu putá. Nedbal na to, že je nahý.
"Postaraj sa o ňu!" prikázal kolegovi, keď išiel okolo neho a až potom začal zadržanému hovoriť otrepanú reč.
Mladý policajt sa prebral z tranzu. Dievčaťu rozviazal povrazy. Opatrne ju vzal do náručia a vyniesol na poschodie, kde už bola prvá pomoc. Položil ju na pripravené nosítka a spolu s ďalším mužom sa vrátil do miestnosti, kde bolo dievča držané mesiac a pol, aby ju preskúmali. To čo našli ich prekvapilo. V každom rohu bola kamera. Neváhali a dali sa do hľadania miesta, kde sledoval dianie z miestnosti.
Hlavný veliteľ zavolal hneď Niallovi a poprosil ho aby sa dostavil do nemocnice, kde dievča odniesli. Niall to oznámil ostatným. Nasadli do dvoch áut a vydali sa na cestu do nemocnice. Čakal na nich pred nemocnicou takže sa trápiť hľadaním nemuseli. Vyšli na poschodie, kde mala izbu a posadali si na stoličky, presne tak ako im veliteľ prikázal. Oboznámil ich zo všetkým, čo našli a zistili. Každému z nich pri počúvaní stiekla slza. Nevedeli si to predstaviť. Ako jej má teraz povedať, že jej rodičia tu už nie sú? Že už ich nikdy neuvidí? Len čo veliteľ dopovedal prišiel ošetrujúci lekár Jess. Zase počúvali dlhý monológ.
"Môžem sa ísť na ňu pozrieť?" opýtal sa Niall. To jediné ho zaujímalo.
"Dobre. Síce by som to nemal, ale že ste to vy. Ale len päť minút. ani o sekundu dlhšie. Slečna musí odpočívať. Vy ostatní k nej budete môcť ísť o dva dni."
Lekár odišiel. Niall sa pred dverami ešte raz nadýchol a stlačil kľučku. Prešiel k posteli, na ktorej ležala jeho princezná. Momentálne ponapájaná na prístroje a v každej ruke mala zapichnuté ihly. Bola bledá a tiež jej chýbali jej krivky. Dal jej bozk na čelo. Kľakol si k jej posteli a chytil za ruku. Toľko jej chcel toho povedať, ale slová sa mu zasekli v krku.
Sestrička mu oznámila, že je čas ísť. Opäť jej venoval bozk na čelo. Takmer nečujne jej povedal, že verí, že to zvládne. Posledný pohľad pred tým ako opustil izbu mu vhnal do očí slzy. Podarilo sa mu ich zadržať. Vonku mu všetci venovali objatie. Potichu sa vybrali ku svojim autám a odišli domov...
Po dvoch dňoch sa prebrala. Pomaly otvorila oči. Boli pri nej všetci až na rodinu. Niall ju držal za ruku. Pohla prstami. Spozornel. Zdvihol svoj pohľad k jej tvári. Keď si všimol, že je hore na tvári sa mu objavil šťastný úsmev.
"Niall" vyslovila šeptom. Pokúsila sa o úsmev. Pobozkal ju na suché pery. Momentálne mala oči iba pre neho. Liam išiel nájsť lekára, aby mu oznámil, že Jess je už hore. Po chvíli hľadania ho našiel.
"Ako sa cítite?" spýtal sa jej, hneď ako sa objavil vo dverách.
"Bolo aj lepšie" odvetila.
Všetkých vyhnal von a spravil jej klasické vyšetrenia.
"Necháme si Vás tu ešte týždeň a potom Vás prepustíme. Ale musíte byť ešte minimálne ďalší týždeň v pokoji."
"O to sa nemusíte báť, pán doktor." Povedal práve prichádzajúci Niall. "Ja osobne sa o to postarám."

"Niall a prečo tu ešte neboli rodičia?" spýtavo pozrela na svojho priateľa. Leží tu už päť dni. Od jej prebudenia ale ubehli tri. Za celý ten čas sa pri nej objavili len chalani s priateľkami.
"Vieš oni... oni..." zakoktal sa. Nevedel, čo jej odpovedať. Nemohol jej povedať predsa, len tak že vieš čo oni mali pred tromi týždňami autonehodu a na mieste zraneniam podľahli. Ešte sa celkom nezotavila a toto by jej určite nepomohlo.
"Vieš Jess. Asi tak tri týždne po tom, čo ťa uniesli išli tvoji rodičia na nákup. Cestou odtiaľ, ale do nich narazilo auto. Je mi to veľmi ľúto, ale oni to neprežili." Po tvári jej začali stekať slzy. Spravil chybu. Veľkú. Nemal jej to teraz hovoriť. Debil. Debil. Debil som. Nadával si v duchu. Asi po pol hodine sa mu podarilo ju upokojiť. Začal jej potichu spievať a sledoval ako pomaly jeho poklad zaspáva...
"Vitaj doma!" zvolali všetci radostne. Uväznili ju v hromadnom objatí. Zotrvali v ňom niekoľko minút.
"Ne-nemôžem dýchať" prehovorila Jess.
Ako na povel sa od nej všetci odtiahli. Prešli do bývačky, kde sa usadili na gauč, ktorý bol dosť veľký pre všetkých. Rozprúdili konverzáciu.
"Pôjdem si ľahnúť. Som dosť unavená." Síce bolo len pol šiestej, ale všetci to chápali. To čím si musela prejsť muselo byť hrozné. Pred tým ako sa stihla postaviť jej ešte Niall povedal niečo, čo viedlo k ďalšiemu hromadnému objatiu.
"Všetko bude zase dobré. Pomôžem Ti. My všetci Ti pomôžeme." Nevedela, čo na to povedať.
Odviedol ju do jeho izby. Vlastne teraz už do ich izby. Posadila sa na posteľ. Niall jej podal jedno zo svojich tričiek a boxerky. Mlčky sa zdvihla a zamierila si to do jeho kúpeľne. Nebola tu prvý krát. Veď s Niallom sú spolu už vyše dvoch rokov.
Po horúcej sprche sa vrátila späť vo veciach, ktoré jej dal.
"Zostaň tu prosím so mnou" poprosila ho. Ľahol si na posteľ a ona sa mu schúlila do náruče. Prikryl ju paplónom a hladil po chrbte.
"Zaspievaš mi, prosím?"
Neodpovedal jej. Na čo aj? Pre ňu by spravil všetko. Začal jej spievať ich najobľúbenejšiu pesničku. Netrvalo dlho a ona už pokojne spala. Pozoroval ju ako spí. Bola krásna. Započul tiché klopkanie a následne otváranie dverí. Objavila sa v nich Liamova hlava. Pri pohľade na Nialla a Jess sa musel pousmiať. Boli spolu zlatí. Razom zabudol na to, čo od neho potreboval. V tichosti opustil izbu a vrátil sa k ostatným do obývačky.
Niall začal byť tiež ospalý. Predsa len bolo to náročných sedem týždňov.

"Už sa Ti nič nestane, princezná. To Ti sľubujem." Boli jeho slová pred tým ako sa ponoril po dlhej dobe do pokojného spánku.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Čítaš moje príbehy?

ÁNO
NIE

Komentáře

1 Market :-) | 25. srpna 2013 v 21:34 | Reagovat

Dobrý nápad, ale takové.. rychlé :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama