Vždy si to bola ty!

25. listopadu 2013 v 18:09 | A.K. |  Jednodielovky
Je tu sľúbená jednodielovka so Zaynom. Myslím si, že je to totálna blbosť a nie je to ani dobre napísané ale navadí. Prajem pekné čítanie a prosím, prosím zanechajte mi nejaké to hodnotenie, či už kladné alebo záporné. Ďakujem.

(katastrofa, ja viem)


Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že ste tu, na tomto svete, úplne zbytočne? Možno ani nie, ale mne je tento pocit dôverne známy a to už veľmi, veľmi dlho. Každý deň ho pociťujem a neviem sa ho zbaviť, nech sa snažím akokoľvek. Najviac je to, ale mimo domova.
Opäť raz som stála na vlakovej stanici, malého mestečka, kde bývam už osemnásť rokov. V jednej ruke som držala rúčku kufru na kolieskach a čakanie na svoj vlak som si skracovala obzeraním okolia.
Do oka mi vpadla zamilovaná dvojica. Chlapec objímal svoje dievča a neušiel mi ani fakt, že jej po líci stiekla neposedná slza. Venovali si dlhý a jemný bozk a dievča sa s kufrom vybralo k vlaku, ktorý práve prišiel.
Ako som tak sledovala odchádzajúce dievča, pohľadom som zastala pri ďalšej dvojici. Tento krát išlo o mamu so synom. Mama pevne objala svojho syna. Rýchlo si zobral svoju tašku a rozbehol sa k vlaku, do ktorého nastupovalo dievča.
Oproti mne sa nachádzal chlapec, ktorý neprestajne hypnotizoval hodiny s nervóznym výrazom. No razom sa mu z tváre stratil a nahradil ho široký žiarivý úsmev. Roztiahol svoju náruč, do ktorej mu vpadlo drobné dievča. Uväznil ju v objatí a pobozkal ju na vrch hlavy. Tašku, ktorú pred tým dievča pustilo na zem, zobral do ruky. V družnom rozhovore sa otočili a s obrovskými úsmevmi opúšťali budovu vlakovej stanice.
Medzi tých pár jedincov, ktorý sa tu nachádzali, patrím aj ja. Obyčajné osemnásť ročné dievča, s polodlhými blond vlasmi a modrými očami, ktoré ticho závidí všetkým týmto ľuďom. Všetci tu niekoho mali. Niekoho ku komu sa stále vracali. Či už priateľa/priateľku, kamarátov alebo rodinu. Ja nemám nikoho. Počnúc kamarátmi a končiac priateľom. Jediná osoba, na ktorú sa viem spoľahnúť je moja mamina, aj keď sa v poslednej dobe často nevídame. Ona má robotu, kvôli ktorej často cestuje a ja zase školu v Londýne.
Vyhlásili môj vlak. Povzdychla som si a pobrala sa k príslušnej koľaji. Nastúpila som hneď do prvého vagónu. Bol celkom plný, ale našla som jedno voľné miesto, vedľa postaršej pani. Kufor som si dala pod sedadlo a usadila som sa. Presne v tej chvíli sa dal vlak do pohybu. Do Londýna cesta trvá niečo okolo dvoch hodín, tak som sa usadila o niečo pohodlnejšie a privrela oči.
Z polospánku ma vytrhol hlas sprievodkyne. Mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov a milo sa na mňa usmievala. Podala som jej cestovný lístok spolu s preukážkou a snažila sa nezavrieť oči pred tým, ako mi veci vráti späť.
Opäť som sa prebudila až keď sme vchádzali do Londýna. Svietilo slniečko, čo je na Londýn nezvyčajné, no aj tak mi to vykúzlilo na tvári úsmev. Tu vlak končil, takže som mala na vystupovanie čas. Vzala som si z pod sedadla kufor a vybrala sa ku dverám.
"Dnešok bude pre vás významný, slečna," počula som pred tým, ako som opustila svoje miesto. Obzrela som sa a tam bola tá pani, vedľa ktorej som sedela a usmievala sa na mňa. Úsmev som jej oplatila.
"Ahoj," ozval sa za mnou hlas. Otočila som sa a nemohla uveriť tomu, že pozdrav patril mne. Tesne za mnou stál môj spolužiak, Zayn Malik, a ako vždy bol bezchybne nahodený. Čierne vlasy mal vyčesané dohora. Na sebe mal čiernu koženú bundu, ktorú mal rozopnutú. Tým sa odhalilo jeho biele tričko. Tiež nechýbali jeho klasické čierne rifle a biele supry.
"Ahoj," odzdravila som nesmelo. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev.
"No vieš ja...ja som sem vlastne prišiel za tebou, Lucy," mierne sa zakoktal. Začala som kývať hlavou zo strany na stranu v znaku nesúhlasu. Nechcelo sa mi veriť, že sem niekto za mnou prišiel. Ani tomu, že vie ako sa volám. A už vôbec nie niekto, ako je on. Nikdy ma totižto nikto nečakal.
Áno je pravda, že je môj spolužiak, ale nikto sa so mnou v triede nebaví. So mnou sa nebaví vôbec nikto. Možno je to divné, ale je to tak. Netuším čím to je. Snažila som sa zapadnúť, no nevyšlo mi to. Všetci ma odsúdili či už na základe výzoru alebo mojich vedomostí. V podstate som za takú šedú myšku, ktorá na hodinách vždy všetko je. Ale uznajte, čo by ste iného robili vo veľkomeste, kde sa s vami nikto nebaví?
Ako som sa tak mierne zamyslela ani som nezaregistrovala, že podišiel ku mne bližšie. Pozerala som na neho neschopná pohybu. Jednou rukou sa natiahol po mojom kufri, ktorý bez problémov potiahol k sebe a druhou rukou sa priblížil k tej mojej. Sledovala som jeho pohyby. Pomaly vzal moju dlaň do tej svojej a preplietol naše prsty. Neodporovala som, pretože to nemalo význam. Istým spôsobom sa mi to páčilo a pri jeho dotyku mi bolo viac ako príjemne. Nikdy som o ňom nepremýšľala ani ako o kamarátovi, to sa musím priznať. A teraz tu stojíme oproti sebe a držíme sa za ruky.
"Čo to robíš?" nechápavo som sa spýtala.
Úplne ma odignoroval a pomaly vykročil smerom ku internátu, kde bývam. Išli sme mlčky a ticho pretínal len zvuk koliesok na mojom kufri. Mala som chuť niečo povedať, no moje ústa sa vždy otvorili na prázdno. Nevyšla z nich ani len hláska.
Po pol hodinke sme zastali pred budovou internátu. Rozpojil naše ruky.
"Odnes si hore veci a prídi, prosím. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať. Počkám ťa tu," s týmito slovami mi podal kufor. Pred dverami do budovy som sa ešte obzrela. Perami mi ešte raz naznačil slovíčko prosím. U neho som ho snáď ešte za celý ten čas, čo ho poznám, nepočula. Síce som vo vlaku spala, ale aj tak som bola po ceste unavená. Plánovala som si na chvíľu oddýchnuť, no toto prekazilo moje plány. Áno, uvažovala som o tom, že sa tam nevrátim, uznávam. Ale aj napriek tomu som kufor len položila do izby a o chvíľu som už opäť stála pred ním.
Zase ma chytil za ruku a pomaly sme kráčali k neďalekému parku. Usadili sme sa na prvú voľnú lavičku. Niekoľko minút medzi nami vládlo ticho. Pozerala som sa všade možne, len aby som sa nemusela pozerať na neho a premýšľala nad týmto všetkým. Sedím v parku s chalanom, s ktorým som doteraz neprehovorila. Tento istý chlapec je na škole celkom obľúbený a z ničoho nič sa objaví za mnou na vlakovej stanici a prehovorí na mňa. Čo si mám o tomto akože myslieť? Pohľad mi padol na naše spojené dlane a vtedy to ticho preťal.
"Páčiš sa mi, Lucy, veľmi. Každým dňom na teba myslím viac a viac. Stále ma udivuje to, ako si stále krajšia. Som do teba blázon, Luc." Doslova ma týmito slovami prinútil zdvihnúť pohľad k jeho očiam, ktorými ma uprene pozoroval.
Bola som ako paralyzovaná. Práve mi idol školy povedal, že ma ľúbi? Mňa? Dievča, o ktoré nikto ani len nezakopne a nieto ešte osloví?
Jednu ruku natiahol ku mne a pohladil ma po líci. Prstami zašiel do mojich vlasov. Hľadela som na neho neveriacim pohľadom a možno aj trochu udiveným, zatiaľ čo v jeho očiach som spozorovala malé iskričky.
"Mne sa snáď sníva. Toto je len sen a o chvíľu sa prebudím v posteli v mojej internátnej izbe," upokojovala som sa.
"Nie je to sen, Lucy."
"Ale to nie je možné!" rozhodila som rukami. Postavila som sa z lavičky, "ty," ukázala som na neho, "najobľúbenejšia osoba na škole márniš čas so mnou," ukázala som zase na seba. " Obyčajnou babou, o ktorú nikto ani len nezavadí pohľadom!" rozkričala som sa.
"Nehovor blbosti, prosím," už sa postavil aj on. Stáli sme oproti sebe. Môj dych naberal na rýchlosti. "Keby o teba nikto nezavadil pohľadom tak tu asi nie som. No a čo, že som obľúbený? Je moja vec s kým sa budem stýkať a s kým nie!" posledné slová priam zakričal.
"Prečo?" odmlčala som sa. "Prečo práve ja a nie niekto iný? S kým si sa stavil..."
"Doparoma už mlč, Lucy!" prerušil ma. Palcom mi zotrel slzu, ktorá sa mi skotúľala po tvári.
Pomaly sa ku mne priblížil a opäť chytil moje dlane do tých svojich.
"Srdcu neporučíš, Lucy. S nikým som sa nestavil. Hovorím ti čistú pravdu! Vždy, opakujem vždy si to bola ty a žiadna iná!" Bol pri mne tak blízko, že som každé slovo počula viac ako dobre. Jeho vôňa mi pomaly ale isto začala opantávať zmysly. Ovanul ma jeho mentolový dych. "Ľúbim ťa. Tak veľmi až to nie je možné," šepol tesne pri mojich perách. Nemala som šancu mu na to niečo odpovedať, pretože naše pery spojil v jedny. A popravde, ani by som nevedela, čo mu na to odpovedať. Žeby som konečne našla niekoho, pre koho sa mi oplatí tu byť? Niekoho, kto mi konečne ukáže, čo to znamená byť milovaná? V tejto chvíli som to vážne netušila. Mala by som síce protestovať. Odtlačiť ho od seba a prestať ho bozkávať, ale nemala som tú silu rozdeliť naše pery. Prekaziť ten nádherný pocit, ktorý som zažívala prvýkrát vo svojom živote a dúfať, že zároveň nie aj posledný.
Rozpojila som naše dlane, inštinktívne mu ruky obmotala okolo krku a nechala sa unášať bozkami, ktoré po čase začali byť neskutočné...

Tá paní z vlaku mala pravdu, aj keď neviem odkiaľ to vedela...

P.S.: Dočítali ste sa až sem? Tak potom ste si overili to, že som hovorila, že je to blbosť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčil sa ti príbeh "Vždy si to bola ty!"?

ÁNO
NIE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama