Girl from concert - 2. časť

23. prosince 2013 v 22:24 | A.K. |  Girl from concert
Keďže sú zajtra tie Vianoce tak pridávam sem časť...ja viem, že sem nikto zrejme nechodí, ale tak aspoň tým, čo sem zavítajú želám Šťastné a veselé Vianoce a aby ste si pod stromčekom našli to, po čom túžite...
Prajem príjemné čítanie a koment či like poteší (aj keď viem, že sa tu nič neobbjaví, keďže to nik nečíta :( )

Ach, ako ja nenávidím toto miesto. Kto by už len mal rád školu, že? Budova obrovská ako svet, denne preplnená kopou študentov, ktorí sú podelení do rôznych skupín od roztlieskavačiek až po úplných vyvrheľov. Ja nepatrím tak povediac do žiadnej z nich. Som samostatná jednotka, ktorá má pár kamarátov a nie raz počuje na seba nejaké to krivé slovo. Ale čo sa týka môjho druhého ja, tak o tom počujem zatiaľ len samé dobré veci. Keby len vedeli, že som to ja.


Úplne vyčerpávajúce je hlavne sedieť tu sedem - osem hodín a počúvať nudné výklady profesorov. Aspoňže tento rok maturujem. Konečne. Budem mať pokoj od tých "úžasných" ľudí.
"Emma, konečne si tu!" zvolala na mňa moja kamarátka Sarah. Spoznali sme sa asi týždeň po mojom príchode sem do Los Angeles. "Hádaj čo som včera zistila!" vyzvala ma s úsmevom a popritom poskakovala. Niekedy mi vážne pripadá ako päťročné dieťa a nie dievča, ktoré má osemnásť (v jej prípade však za dva týždne devätnásť!).
"Netuším. V kine hrajú nový film?" trepla som prvú blbosť, čo ma napadla.
"Nieee," zatiahla. "Lottie nahráva album. Včera som to vyčítala na nete. Chápeš to?" Stále veselo poskakovala. Áno, ona je tiež jedna z fanúšikov Charlotte a nie, nevie, že som to ja. Ešte som stále nenabrala odvahu jej to povedať. Nie je to totižto také jednoduché priznať aj niekomu inému tento fakt. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie.
"To je super, nie?" prehodila som. Nebudem jej tu hovoriť, že je to len jeden ďalší výmysel bulváru. Je pravda, že sa chystám nahrávať CD, ale len chystám!
"Em, ani nevieš ako sa teším! A hneď ako ho budem mať, tak si ho pôjdem dať podpísať na najbližšiu autogramiádu. Ja sa tak teším!" Opäť zopakovala prvú vetu.
Pozerala som na ňu s vypleštenými očami. Už len toto mi chýbalo. Netušila som, čo jej na to povedať, no našťastie ma zachránila Mia. Tá vždy vie kedy má prísť.
"Em, poď musíme ísť na hodinu," prehodila, chytila ma pod pazuchu a už ma ťahala preč do triedy.
"Sarah aj ty by si už mala ísť do triedy!" zakričala som za ňou. Sarah je fajn, ale niekedy dokáže byť vážne otravná. Hlavne keď sa jedná o nejaký film či star. Keď sme už boli od nej dostatočne vzdialené tak sme sa na seba pozreli a spustili neskutočný rehot. Doslova. Smiali sme sa tam ako najaté.
Spoločne sme vošli do našej triedy a sadli si do lavice, ktorú spolu zdieľame. Do zvonenia zostávalo vážne už len pár minút, takže sme to stihli tak akurát.
"Dnes by sme mohli zájsť do Starbucks, čo myslíš?"
"Skvelý nápad, Mia. Už sme tam dlho neboli," odvetila som a otočila sa k tabuli, kde sa objavila silueta profesora. Ani som si nevšimla, kedy vošiel do triedy.
"Tak študenti, dnes si dáme voľno," oznámil nám a sadol si za katedru. "Ale zajtra sa už budeme normálne učiť!" dodal a pozrel na nás prísnym pohľadom.
Celá trieda sme pozerali na neho s vypleštenými očami, ale aj napriek tomu nenašiel nikto odvahu sa ho spýtať, čo sa stalo, že sa takto rozhodol. Ešte nikdy sa totižto nestalo, že by nám dal profesor Moore voľno. Na druhú stranu sme sa ale nemali na čo sťažovať. Raz za čas voľná hodina nezaškodí, ale nedbala by som, keby takto prebiehala každá jedna hodina.
Neviem prečo, no myšlienky mi utiekli k Liamovi. Ten chlapec sa mi vryl do hlavy a nech sa snažím akokoľvek, neviem ho odtiaľ dostať. Uvidím ho ešte niekedy? Možno áno, možno nie. Iná možnosť nejestvuje. Prečo musím mať takú smolu? Najskôr Harry a teraz Liam. Obaja sú rozdielny, ale pritom majú niečo, čo ma uchvátilo. Nech je to čokoľvek, ešte stále som neprišla na to čo to je, aby som si na to vedela vytvoriť nejakú imunitu alebo čo.
Potriasla som hlavou, aby som odtiaľ myšlienky na nich dostala preč. Odniekadiaľ som vylovila papier a do ruky si vzala pero. Keď už nič iné, aspoň sa pokúsim vytvoriť nový song pre Lottie na CD, ktoré uzrie svetlo sveta za nejaké štyri mesiace. Je to ale náročné, lebo zatiaľ mám asi tak len šesť pesničiek a na CD-čku ich má byť o desať viac. Aspoňže jedna z nich je cover.
Do tvorby piesne som sa tak zahĺbila, že som si ani nevšimla, kedy skončila hodina. Musela ma prebrať až moja spolusediaca a aj to bolo po tom, čo zazvonilo už na DRUHÚ hodinu. Papier s textom som si odložila do tašky a pripravila sa na hodinu. Ešte tri hodiny a máme obed.
Čo je to dnes za deň? Práve prišla do triedy učka a oznámila nám, že musí niečo vybaviť, tak tu máme byť po tichu. Načo som sem dnes vôbec liezla? Mohla som pokojne ostať doma a pospať si. Včera som toho vážne moc nenaspala.
Vytiahla som si teda papier s textom a pokračovala v písaní. Za celý ten čas som bola schopná zložiť dve slohy a práve pracujem na refréne. Ako sa poznám, tak aj tak to budem ešte prerábať. Je to však úplne super spôsob ako zabiť čas. Dokonca nemám ani náladu na rozprávanie s kamoškami či Miou. Neviem či je to nervozitou z večera alebo tým, že nie som vyspatá. Každopádne nech je to čím chce, je to tak.
Netuším ako som prežila prestávku a ďalšie dve hodiny, ktoré sme už niečo robili. Len viem, že som sa zrazu ocitla v jedálni, ktorá bola takmer plná. Aké zvláštne. Na starej škole nebola jedáleň zaplnená ani z polovice a tu som rada, že si mám kde sadnúť.
Vzala som si svoj obed a vybrala sa k stolu, kde obyčajne sedávam. Nikto pri ňom nebolo, vlastne ako vždy. Netrvalo dlho a prisadli si ku mne Mia so Sarah. O niečom sa bavili, ale nevnímala som ich. Na čo aj? Buď preberajú školu alebo Sarah opäť básni o Lottie. Ak mám pravdu povedať, niekedy ma to až unavuje. To ako všetci hovoria aká je úžasná a čo všetko dokázala za tak krátku dobu. Samozrejme, že sa nájdu aj takí, čo ju v láske nemajú ale tých je málo. Niekedy by som najradšej celému svetu vykričala pravdu a to je to tak krátka doba, čo takto žijem.
"A čo ty, Em?" začula som otázku, pravdepodobne od Sarah. Nič som nepovedala. Pozrela som sa raz na jednu a raz na druhú. V Miiných očiach som si všimla otázku niečo ako Čo sa to s tebou len deje? Pokrútila som hlavou, vzala tácku s nedojedeným obedom a upustila tie dve. Vážne som nemala na nič náladu. Cestou z jedálne som začula jednu babu ako vravela svojim kamoškám niečo o nejakých spevákoch a úplne sa nad tým rozplývala. No mená som nezachytila a úprimne mi to bolo aj jedno.
***
"Dnes si bola nejaká zamĺknutá," prehodila Mia, keď sme už sedeli v Starbukse a popíjali latté. Ako som prežila zvyšok školy a cestu sem neviem. Na otázku som odpoveď nenašla. Nemala som jej na to totižto čo povedať. Nebudem jej tu predsa vykladať, že som mala plnú hlavu Liama, písala text pesničky a nie som poriadne oddýchnutá. Aká irónia všetko sa týka môjho druhého ja až do poslednej bodky. Odchlipla som si zo svojho lattéčka a snažila sa vymyslieť niečo, čím náš rozhovor obrátim iným smerom. Už už som išla niečo povedať, keď som zazrela povedomú postavu.
Na očiach mal slnečné okuliare a na perách mu svietil úsmev. Pozerala som na neho a nebola som schopná odtrhnúť od neho zrak. Objednal si a išiel si sadnúť k voľnému stolu v druhej časti Starbucksu. Sedel mi otočený chrbtom, ale ani to mi nezabránilo sa na neho pozerať. No a čo, že som videla len chrbát? Bolo mi to srdečne jedno.
"Na čo tak pozeráš?" Presne táto otázka ma vrátila späť do reality. Alebo lepšie povedané prinútila ma sa opäť venovať jej namiesto Liama? Prečo len sa musím na neho stále pozerať? A prečo sa snaží tak vehementne skrývať?
"Ale nič." Mávla som rukou do vetra a opäť sa napila. Oči mi stále utekali k stolu, kde sedel Liam, no vždy som sa rýchlo spamätala. Dúfam, že si moje kradmé pohľady nevšimol už len z toho titulu, že by sa mi to ťažko vysvetľovalo. Všimla som si, že Mia sa snažila nájsť môj objekt záujmu, ale našťastie sa jej to nepodarilo.
Pobudli sme tam asi ďalšiu pol hodinu a vydali sa na cestu domov. Pred tým ako sme opustili Starbucks som hodila letmý pohľad na neho. Akurát bolo pri ňom dievčatko vo veku asi osem rokov a niečo mu hovorilo. Nemala som však možnosť zistiť čo, keďže ma Mia ťahala preč. Vzali sme to cez neďaleký park, ktorý je naozaj krásny. Občas sem chodím len tak premýšľať.
"Si nejaká zvláštna, Em. Netuším čo sa s tebou v poslednej dobe deje. Aj dnes v škole-" Pri tomto slove som totálne prestala vnímať, čo hovorí. Ak začne s týmto slovom je schopná hovoriť aj polhodinu v kuse.
"Už sa neviem dočkať večera. Bude to úžasné. Hlavne sa teším na autogramiádu," povedala som určite úplne mimo tému, ale bolo mi to vážne jedno. Mia zastala a pozerala na mňa ako na zjavenie.
"Čo je?" Nadvihla som obočie.
"Nič, len nechápem prečo sem teraz ťaháš svoje druhé ja. Vážne, čo má spoločné Lottie s tým, že zajtra píšeme test z matiky?"
Hups. Tak to som povedala fakt moc od veci. Myslela som, že už túto tému dávno ukončila. Teraz určite príde na to, že som ju už minimálne, podotýkam minimálne polhodinu nepočúvala.
"Ty si ma už zase nepočúvala," povedala nahnevaným hlasom. Už som normálne že čakala, že si aj dupne. Totižto z nej to vystane.
"Prepáč, ale veľmi dobre vieš, že väčšinou keď začneš hovoriť niečo zo školou tak vypínam." Mykla som plecami a pohla sa.
"Jasné ako inak, celá ty!" Na chvíľu ostalo ticho. "Heeej veď ma aspoň počkaj," ozvalo sa za mnou a následne som už len počula dupot nôh, čo naznačovalo, že sa za mnou rozbehla.
"Koľko krát ti mám ešte opakovať, že nie som žiadny hej!" oborila som sa na ňu. Priam neznášam, keď to za mnou niekto zakričí. Mám svoje meno ako každý, no nie?
"No bože, nemusíš sa predsa hneď rozčuľovať."
"Nechajme to radšej tak a zmeňme tému," navrhla som.
"Počuj, keď si už začala o tej autogramiáde. Myslíš, že tam dorazí?"
"Kto?" Nechápala som.
"Predsa tvoj obdivovateľ. Kto iný?"
"Liam nie je môj obdivovateľ! Jemu sa páči v podstate niekto kto ani neexistuje," odvetila som pravdivo. A načo by vôbec chodil, keď už odo mňa podpis má? Až teraz som si uvedomila, že tie tisícky ľudí obdivujú len fiktívnu osobu. Osobu, ktorú som vytvorila, aby som mohla ukázať svetu svoj talent bez toho, aby som bola na každom kroku prenasledovaná otravnými paparazzmi. Skoro denne sa na všetkých ľudí pozerá moja podobizeň z bulvárnych časopisov, kde si povymýšľajú rôzne hlúposti. Občas si Mia kúpi nejaký ten časopis. Ja však novinové stánky obchádzam čo najväčším oblúkom, pretože netúžim po tom, aby som videla svoju druhú tvár. Niekedy mi aj z neho aj niečo prečíta (ale len články ohľadom Lottie!) a potom sa spoločne zabávame na tom, čo všetko si na mňa povymýšľajú. A ľudia tomu normálne veria a pritom je pravda možno len chabých 5% článku. Ak by som mohla tak by som všetok bulvár zrušila. To je aj dôvod, prečo sa absolútne nezaujímam o svet slávnych. Na čo budem čítať niečo čo ani nie je pravda? Ak by ste sa ma spýtali niečo o nových hviezdach, tak by ste odpoveď nedostali. Už vyše dvoch rokov sa o nové hviezdy nezaujímam a žijem.
"Em, ale ty existuješ! Lottie je len tvoje umelecké meno. No a čo, že nosíš parochňu? Len za to je to to niekto kto neexistuje? Mýliš sa."

"Presne tak! To ja existujem, Mia, nie ona!" skoro som to zakričala až priveľmi nahlas. Našťastie sa na blízku nenachádzal skoro nikto. Slza sa mi spustila po tvári a ja som sa rozbehla preč. Netrápilo ma, že som tam nechala Miu nemo stáť. Neobzerala som sa len som bežala vpred, čo najďalej som len mohla. Cez slzy som pomaly nevidela, ale netrápilo ma to, keďže som cestu poznala naspamäť. Bola som z toho až priveľmi rozrušená a vedela som, že upokojiť sa dokážem len niekde, kde budem sama...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti príbeh "Girl from concert"?

ÁNO
NIE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama