Girl from concert - 3. časť

29. prosince 2013 v 22:32 | A.K. |  Girl from concert
"Ahoj, pre koho to bude?" zopakovala som snáď už stý krát tú istú frázu a hlavu som od podpiskarty nezdvihla. Ruka ma už od toľkého podpisovania bolela a v celku som už bola nejaká vyčerpaná. Možno za to mohlo aj to moje rozrušenie poobede, ktoré ma dohnalo minimálne k pol hodinovému plaču. Našťastie ma Mia namaľovala tak, že po mojom plači som na tvári nemala ani stopy.


"Liam." V ušiach som započula známy chlapčenský hlas. Nadvihla som hlavu a naozaj. Predo mnou stál chlapec zo včera v celej svojej kráse. Tvár mu zdobil úsmev, z ktorého by sa mi určite podlomili kolená.
Usmiala som sa na neho širokým úsmevom. Nechcelo sa mi veriť, že je fakt tu. Počas koncertu som ho v hľadisku ani len nezazrela a teraz tu predo mnou stojí a hypnotizuje ma svojimi čokoládovými očami. Podala som mu podpiskartu, aj napriek tomu, že už jednu má. No keď som mu ju podávala pocítila som v svojej ruke papier. Liam nič nedal na sebe poznať rovnako ako ja a naďalej sa usmieval.
"Ďakujem veľmi pekne," povedal a išiel preč. Ruku, v ktorej som papierik držala som dala pod stôl a naďalej sa priblblo usmievala. Nejako som ten lístoček roztvorila počas podpisovania ďalšej mojej fotky. Keď dievčina odišla sklopila som zrak ku lístočku.
Po skončení ťa budem čakať pred vchodom. L 
Presne toto stálo na lístočku od neho. Prinútilo ma to ešte k väčšiemu úsmevu a nevedela som sa dočkať konca autogramiády. Lenže to malo jeden háčik a to to, že sa chce stretnúť s Lottie nie s Emmou, ktorá odtiaľto pravidelne vychádza.
Konečne som odovzdala posledný podpis. Postavila som sa a zamierila si to do šatne, kde ma už čakala Mia.
"Mám problém," zahlásila som, keď som sa vedľa nej zvalila na gauč.
"A aký prosím ťa?" Vzhliadla ku mne od obrazovky mobilu. Podala som jej lístoček a zavrela oči.
"Toto je ten tvoj problém? Je mi jasné, že sa s ním chceš stretnúť tak v čom je problém?"
"Tebe to nedošlo? Ak odtiaľto vyjdem von ako Charlotte tak nemám šancu uniknúť tým, čo určite vonku striehnu ako pijavice."
"Všetko sa dá vyriešiť, keď sa chce. Teraz ma dobre počúvaj. Pekne pôjdeš von za Liamom a povieš mu, že pôjdete sem. Tu si môžete pokecať a problém je vyriešený."
"Ale čo ak ma bude chcieť odprevadiť? Ja vážne neviem čo mám robiť." Povzdychla som si. Jej nápad nebol až taký zlý, ale ako by to vyzeralo? Ach Liam, pozri sa čo pre teba robím. Vstala som a išla ku dverám. Keď som ich otvorila čakalo ma milé prekvapenie. Vo dverách stál on, Liam, ako inak s úsmevom na perách. Vie byť vlastne aj zamračený? Veď sa neustále len usmieva ako také slniečko. A že mu ten úsmev pristane. Stavím sa, že nejednu dostal do kolien. Alebo aj nejedného?
"Prepáč mi, ale keď si nevychádzala tak som prišiel pozrieť či je všetko v poriadku," prehovoril skôr ako som sa stihla nadýchnuť.
"To je v pohode poď dnu." Odstúpila som od dverí a Liam vošiel. Mia sa na mňa pozrela pohľadom ako že mi to vravela a odišla.
"Vidíš tak sme sa ešte stretli. Mal si to naplánované, však?" hravo som ho udrela do pleca.
"Možno áno, možno nie," odpovedal na moju otázku presne tak, ako vtedy ja na tú jeho.
"To je moja formulka!" oborila som sa na neho. On sa schuti rozosmial a ja som na neho nechápavo pozerala.
"Si roztomilá, keď sa hneváš," polichotil mi. To je už druhá lichôtka od kedy sa poznáme a to je to len deň.
"Ďakujem?" Spýtavo som na neho pozrela.
"Vieš Lottie, rád by som niekedy s tebou niekam zašiel. Napríklad čo ja viem len tak na prechádzku." To mám ako chápať tak, že ma teraz pozval...na rande?
"Vážne? Ale so mnou to nie je ľahké ísť len tak von," povedala som. Ešte nie som...pripravená na to ísť von ako Charlotte rovnako ako nie som pripravená na to, začať randiť.
"Prosím. Len jedna schôdzka." Hodil na mňa psí pohľad. Mala som pocit, že sa na mňa pozerá malé šteniatko, ktoré som práve našla na ulici.
"Tak dobre," zvolila som. Ten jeho pohľad ma úplne roztopil. "Ale stretneme sa v parku, dobre?"
"Ako len povieš, Lottie. Napíšem ti, dobre? Dáš mi prosím svoje číslo?"
"Samozrejme." Nadiktovala som mu číslo na moju maličkosť (samozrejme na Lottie, pretože mám dva mobily) a on ma prezvonil. Uložila som si jeho číslo do kontaktov a mobil vrátila späť na stolík.
"Ďakujem. Ja teda pôjdem. Dobrú noc, Lottie."
"Nemáš začo. Dobrú, Liam." Rozlúčili sme sa. "Vôbec nemáš začo," šepla som k zavretým dverám.
***
Ahoj, Lottie. Čo keby sme sa dnes o piatej stretli v parku? Liam Už asi piaty krát som si čítala SMS-ku od neho. Nemôžem tomu uveriť, že mi vážne napísal.
Ahoj, môže byť. Lottie Odpísala som a usmievala sa do blba.
Tak teda o piatej v Hyde parku. Teším sa. Liam
Na toto som mu už neodpisovala. Odložila som mobil na stolík a opäť sa začala venovať rozčítanej knihe. Dnes sme boli v škole výnimočne krátko. Z ôsmich hodín sme mali len päť. To sa už dávno nestalo, ale nesťažujem sa. Kto by aj.
Čítanie mi nevydržalo dlho. Bola som neskutočne nervózna. Zaklapla som knihu a išla sa do kuchyne napiť vody. Tam som našla Miu. Sedela za svojim notebookom a divo do neho niečo ťukala. To dievča je zvláštne. Keď nie mobil tak notebook. Vie vôbec bez toho existovať?
Pohár s vodou som si vzala do izby. nezdalo sa mi, že by ma Mia zaregistrovala. Čo len tak budem robiť?
Vôbec sa mi nechce veriť, že už o pár hodín ho budem opäť vidieť. Tak dobre sú to tri hodiny. Mia mi vletela do izby a keď videla môj výraz dala sa do spovedania. Ako inak všetko zo mňa vytiahla a zdalo sa mi, že je z toho viac nadšená ako ja. Síce mám ešte kopu času začala som sa pripravovať už teraz. Nemyslím to tak, že by som sa maľovala, obliekala a tak. To nie. Ide o psychickú prípravu. Ako som už spomínala, už dlhšiu dobu som nemala chalana a zrazu idem von s Liamom a ešte k tomu ako Lottie! Je to prvýkrát, čo idem von ako ona, pokiaľ nerátam moje občasné vychádzky, kedy len prebehnem z auta do budovy.
"No tak Emma, nestresuj. Nič to nie je. Veď ste sa už spolu rozprávali u teba v šatni. Toto je to isté len budete vonku a nie vnútri, tak sa upokoj, prosím," chlácholila ma Mia. A vlastne má aj pravdu. Vyhodila som si z myšlienok stále sa blížiacu schôdzku s Liamom a začala sa venovať výberu oblečenia.
Prehrabovala som sa šatníkom a hľadala niečo, čo by som si ako Lottie mohla vziať na seba. Nakoniec som ostala pri kvetinkových šatách po kolená. (http://files.cool-and-in.webnode.cz/200000046-289bc2a8f7/kv%C4%9Bt%20%C5%A1aty%203.jpg) K nim som si vybrala tenký svetrík a baleríny. Na nejaké vysoké opätky som ani len nepomyslela. Jednak preto, že som nevedela, čo presne Liam plánuje a tiež preto, že ich v láske veľmi nemám.
Dala som si rýchlu sprchu a pustila sa do pripravovania. Obliekla som si prichystané šaty a sadla si pred zrkadlo. S vlasmi som si nič nerobila. Na čo aj? Aj tak nebudú vidieť. Zopla som ich do drdola čo najpevnejšie a namaľovala sa. Nie nejako výrazne, pretože preferujem len jemné maľovanie. Pery som si potrela malinovým leskom a vzala si parochňu, ktorú som si nasadila. Do malej kabelky som si hodila mobil, kľúče a lesk. Ešte som si vzala slnečné okuliare a mohla som ísť.
Keď som už bola aj obutá a stála pri dverách, zavolala som, že odchádzam a už ma nebolo. Pomalým krokom som kráčala ku parku, ktorý sa nachádzal neďaleko. Vlastne to bol ten, ktorý je môj najobľúbenejší.
Vonku bolo príjemne teplo na to, že bolo niečo po pol piatej. V Londýne bývalo oveľa chladnejšie. To je tiež jedna z výhod toho, že sme sa presťahovali. Ostáva mi už len dúfať, že sa nejako výrazne neochladí pokiaľ budeme vonku, pretože som si sveter zabudla na stoličke. Celá ja!
Cesta mi trvala zhruba tak 15 minút. Všimla som si, že Liam tam už bol. Zadumane sedel na lavičke. Hlavu mal podloženú rukou a na očiach mal tiež slnečné okuliare. Zaujímalo by ma o čom tak intenzívne premýšľal.
"Ahoj, čakáš dlho?" spýtala som sa keď som prišla a nahodila mierny úsmev. Liam nadvihol hlavu a krásne sa usmial.
"Nie, prišiel som len pred chvíľkou." Postavil sa a objali sme sa. Prosím, len nech nás neotravujú tí blbí paparazzi. Chcela by som si dnešok užiť a nie pred nimi utekať.
"Tak kam pôjdeme?" nadhodila som.
"Mohli by sme sa len tak prechádzať kam nás nohy zavedú." Mykol plecami. Celkom ma potešilo, že navrhol prechádzku a nie napríklad kino. Nemala som náladu na žiadny film. S úsmevom som prikývla.
Vykročili sme smerom von z parku. Debata sa medzi nami hneď rozprúdila a nechýbali ani sem-tam výbuchy smiechu.
"A-" Chcela som mu povedať ďalšiu pikošku, ale prerušil ma zvuk zvoniaceho mobilu. Avšak nie môjho ale toho Liamovho. Vydoloval ho z predného vačku riflí a chvíľu pozeral na meno, ktoré mu blikalo na displeji. Bohužiaľ neviem kto to bol, ale viem, že ho dostatočne rozrušil.
"Ehm, prepáč toto musím zobrať," oznámil mi po tom čo zvonenie stále neutíchalo a trochu sa odo mňa vzdialil. Výrazne gestikuloval no nehovoril hlasno. Bol odo mňa sotva pár metrov a nemala som ani poňatia čo dotyčnej osobe na druhej strane hovorí.
Vrátil sa ku mne nie s veľmi veselým výrazom. Úsmev, ktorý mu na nej stále svietil sa stratil kamsi do neznáma a tým vyvrátil moju teóriu, že sa mračiť nevie.
"Je mi to ľúto, ale budem musieť odísť. Fakt mi to prepáč a prosím nehnevaj sa na mňa," riekol smutne. Neviem či som viac bola smutná z toho, že musí odísť, alebo z toho, že mi na ňom chýba ten jeho večný úsmev.
"Chápem. Nehnevám sa na teba, Liam," povedala som mu mierne sklamaným hlasom. Neklamala som mu. Fakt sa na neho nehnevám. Nemám na to totižto dôvod.
"Tak sa teda maj, ahoj." Zamával mi a išiel opačným smerom ako sme mali pôvodne namierené. Pozerala som sa za jeho vzďaľujúcou sa siluetou a až keď mi úplne zmizol z dohľadu som sa pobrala domov.
Síce to neskončilo podľa mojich predstáv, ale aj tak to bolo super. Povedala by som, že aj viac ako super.
Cestou domov som sa doslova vznášala. Dúfam, že ma niekde nezdokumentovali, pretože by to neveštilo nič dobré. Opäť by ma s niekým spájali pričom to vôbec pravda vôbec nie je. Ako by aj mohla. Zatiaľ sme len veľmi dobrý kamaráti. Nič viac a nič menej. A určite sa v najbližšej dobe nechystám náš vzťah posunúť ďalej. Proste sa na to ešte necítim.
"Ako bolo? Hovor, preháňaj." Hneď ako som zabuchla vyskočila spoza rohu Mia a zahrňovala ma otázkami.
"No tak počkaj. Najskôr sa dám do poriadku a potom sa môžeme porozprávať. A teraz ma prosím ospravedlň." Prešla som okolo nej do svojej izby a cestou som si zložila parochňu.
Rozpustila som si vlasy a hodila sa na posteľ s priblblým úsmevom. Snažila som sa to celé nejako stráviť.
Neviem koľko som tam len tak ležala ponorená v myšlienkach o dnešnom dni, ktorého aspoň časť stála za to. Prebralo ma až otvorenie dverí, v ktorých sa následne objavila Mia.
"Tak a začni!" Usadila sa na stoličku za písacím stolíkom a pozerala na mňa s očakávaním v očiach.
"Neštvi ma Stoneová! Bolo to len kamarátske stretnutie. Len sme sa prechádzali, rozprávali a smiali. Ale potom mu niekto zavolal tak odišiel. Koniec," povedala som jej čo chcela a zmizla som v kúpeľni, kde som sa pustila do odličovania.
"Nemyslíš vážne! Ja som čakala nejaké vzrúšo a ty mi povieš len toto?"
"A čo ti mám ako povedať? Že sme sa uprostred cesty oblizovali alebo čo? Veď ti vravím, že to ani rande nebolo." Vážne ma trochu vytočila. Čo nechápe na tom, že sa medzi nami nič neudialo? Ja nemôžem za to, že ona je zrejme zvyknutá na niečo iné. U mňa to nefunguje tak, že sa hneď na prvej schôdzke bozkávam. A už vonkoncom nie, keď viem, že ma môžu hoci kedy načapať.
"Dobre teda. Tak ja ťa teda nechám, aby si si mohla oddýchnuť. Musíš predsa načerpať aspoň trochu sily aby si vydržala posledný deň pred víkendom v škole, že? Aj ja by som veru že mala, pretože som dáko uťahaná," nadhodila. A musím uznať, že tento krát to bolo aspoň niečo rozumné a normálne.
"To máš pravdu. Aspoň že dnes nemám koncert, lebo by som to fakt asi nezvládla. Dobrú noc, Mia," popriala som jej.
"Dobrú, Em." Za Miou zaklapli dvere. Zhodila som zo seba oblečenie a len v spodnom prádle prešla do kúpeľne, aby som si dala rýchlu sprchu.
Zo skrine som si vytiahla väčšie tričko, čo je moje pyžamo a obliekla si ho. Je moje obľúbené. Možno aj preto, že pôvodne patrilo bráškovi, ale ja som si ho privlastnila.
Pred tým ako som sa uložila na dobrú noc som si pre istotu skontrolovala oba mobily. A čuduj sa svete na jednom som mala správu! Otvorila som ju a nemohla som sa neusmiať.
Dobrú noc. Ešte raz prepáč za dnešok. Sladké sny. Liam 
Na odpísanie som už nemala silu. Mobil som odložila späť na stolík a ponorila sa do ríše snov...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti príbeh "Girl from concert"?

ÁNO
NIE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama