When a door closes, a window opens

2. prosince 2013 v 20:35 | A.K. |  Jednodielovky


Prázdniny. Pri tomto slove sa vám vybaví veľa veci. Slnko, voda, dovolenky, ale aj zážitky s najbližšími či kamarátmi. To všetko sem spadá.


Mne sa pod týmto slovom vybaví utrpenie. Mala by som si užívať posledné dni voľna pred nástupom do školy, ale namiesto toho, sedím na odľahlom mieste na pláži a pozerám nemo pred seba. Okolo mňa je len piesok a voda. Slnko svieti, ako keby bolo poludnie, ale už je päť hodín večer. Posledných pár dní je tu v Sydney obzvlášť horúco. Aká zhoda náhod. Ja sa tiež volám Sydney.
Všetci moji kamaráti a aj priateľ ma opustili. Najlepšia kamarátka ma zradila a priateľ podviedol. Aby toho nebolo málo, obe tieto veci sa stali na moje narodeniny. Áno, presne tak. V deň mojich narodenín sa z večne usmievavého a ukecaného dievčaťa stala troska. Rýchlo som zaklipkala očami, aby som zahnala slzy, ktoré sa mi pri spomienke tlačili do očí. Kvôli nim už nebudem plakať. Už som kvôli nim preplakala dosť. Pomaly som sa postavila a pobrala sa domov. Aspoň tam ma majú radi.
Bola som opäť zahĺbená v myšlienkach. V ušiach som mala slúchadlá, z ktorých mi hrali samé smutné pesničky. Išla som po ceste, ktorú som poznala naspamäť, a tak som sa okolo seba neobzerala. Z diaľky som počula nejaký krik, ale nerozoznala som, čo hovoria.
Potom sa už zbehlo všetko veľmi rýchlo. Jednu chvíľu som stála a druhú sa ocitla na zemi pod neznámym telom. Sprudka som dýchala. Vlasy, čo sa mi dostali na tvár, mi neznámy zastrčil za ucho. Vtedy som nemohla uveriť vlastným očiam. V momente som zabudla na to, že skoro nemôžem dýchať. Hľadela som do tých najkrajších zelených očí, ktoré momentálne boli plné strachu. Na tvári mu však aj napriek tomu svietil jemný úsmev.
"Si v poriadku? To bolo tesné," tú druhú vetu povedal skôr pre seba ako pre mňa.
"Áno, len mohol by si prosím zo mňa zliezť?" vysúkala som zo seba.
"Och, prepáč," v momente sa postavil a natiahol ku mne ruku, ktorej som sa z radosťou chytila.
"Prečo si nezastala? Skoro ťa prešlo auto," vyčítal mi.
"Ja...ja som bola proste zamyslená, počúvala som hudbu a na moment som zabudla, kde sa nachádzam. Koniec koncov aj tak mi je to jedno," ľahostajne som mykla plecami.
"Tak nesmieš hovoriť. A už vôbec nie v tvojom veku!" poučoval ma, "Inak ako sa voláš?"
"Na čo ti to je? Aj tak sa už neuvidíme," odvetila som.
"Lebo by som rád vedel, komu som zachránil život. A čo ty vieš? Možno sa opäť stretneme, keď to budeš najmenej čakať."
"Dobre teda. Som Sydney a ty?"
"Harry. Teší ma."
"Aj mňa. Ďakujem za záchranu, Harry, maj sa," zamávala som mu a dala sa na odchod.
"Hej, veď počkaj!" dobehol ma, chytil za ruku a otočil k sebe.
"Ja nie som žiadny hej!" oborila som sa na neho.
"Veď dobre, dobre. Nič som nepovedal," obranne zdvihol ruky s pobaveným výrazom. Ruky dal ale hneď dolu. Ten jeho výraz vystriedal na moment premýšľajúci.
"Pozývam ťa na zmrzku," vyriekol rýchlo. Nenechal ma už ani odpovedať a už ma ťahal k neďalekému stánku zo zmrzlinou.
"Jednu čokoládovú a citrónovú a..." pozrel na mňa.
"Jablkovú," odpovedala som na jeho nevyslovenú otázku. Pokýval hlavou a otočil sa späť ku zmrzlinárovi, "a dvojitú jablkovú."
"Ja som chcela malú!" vyhŕkla som na neho a dupla si nohou. Moju poznámku si absolútne nevšímal. Pokojne zaplatil a podal mi moju zmrzlinu.
Vychutnávali sme si studené potešenie a popritom sa prechádzali.
"Tak na začiatok mi povedz niečo o sebe."
"Hm, dobre. Volám sa Sydney Hill. Mám sedemnásť a tento rok idem do tretieho ročníka na umeleckej strednej škole. Súrodencov nemám a nedávno som prišla o najlepšiu kamošku a priateľa," dokončila som svoj monológ. Harry zastal a pozeral na mňa s prekvapeným výrazom.
"Teraz ty," vyzvala som ho.
"Volám sa Harry Styles. Pochádzam z Anglicka, presnejšie Holmes Chapel. Mám dvadsať a prisťahoval som sa sem len nedávno. Čože si to spomínala s tou školou? Umeleckú hovoríš?"
Takto sme sa rozprávali a rozprávali až sme prebrali všetky možné témy. Od obľúbenej farby až po počasie. Takto skvelo sa mi ešte nikdy s nikým nerozprávalo. Vlastne toto bol môj najdlhší rozhovor od tej udalosti a tiež to bola jediná osoba, ktorej som o sebe toho toľko povedala.
Rozlúčili sme sa až večer.
"Dnes to bolo vážne fajn."
"Áno, to bolo," uznala som, "ešte raz ďakujem za záchranu a aj zmrzlinu."
"Nemáš začo."
"Mám. Zase niekedy. Ahoj, Harry," rozlúčila som sa a s úsmevom vošla do domu.
Po dvoch mesiacoch som mala na tvári úprimný úsmev a to vďaka chlapcovi, ktorý mi zachránil život...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Páčila sa ti poviedka "When a door closes, a window opens"?

ÁNO
NIE

Komentáře

1 Nikinka | Web | 9. ledna 2014 v 16:33 | Reagovat

Kouzelná povídka, ačkoliv mě dost mrzí, že nebyla delší, takovéhle typy povídek by se daly číst celé hodiny :) ... A Harryho tady miluju, takže plný počet hvězdiček! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama