Girl from concert - 4. časť

2. ledna 2014 v 3:12 | A.K. |  Girl from concert

Stála som uprostred ničoho. Okolo mňa sa nachádzala len čierno čierna tma, no aj napriek tomu som jasne rozoznala okrem mňa dve ďalšie postavy, ktorých tváre spočiatku zahaľoval tieň. Mala som na sebe krvavo červené šaty, ktoré mi siahali po kolená a na páse ich zdobila mašľa. K nim som mala obuté čierne topánky na opätku. Vlasy, ktoré mi v slabých vlnách padli až do polky chrbta na pravej strane zdobila čierna ruža, ktorá ostro kontrastovala so šatami a ladila s topánkami.


Pohľadom som pozrela do pravej strany. Postava sa začala vyjasnievať. Bol to chlapec v čiernom obleku. Netrvalo dlho a jeho tvár sa odkryla. Liam. Pery mal zvlnené do mierneho úsmevu a pozeral na mňa tými jeho neodolateľnými čokoládovými očkami.
Otočila som sa na druhú stranu. Na tejto osobe som prišla len na to, že je to chlapec, pretože mal na sebe tak isto oblek, ale tmavo sivý.
Na ruke som pocítila dotyk. Liam si ma stiahol do náruče, v ktorej som sa cítila viac ako dobre. Majetnícky ma objímal a nemala som dôvod požiadať ho aby prestal. Dokonca sa mi na tvári vytvoril úsmev.
Naše objatie však prerušila druhá postava. Tvár mala stále pod tieňom, čo ma mierne znepokojovalo. Hlavne tá nevedomosť. Nemala som ani poňatia kto by to mohol byť. Tak veľmi som túžila poznať kto to je. Vytrhol ma z liamovho objatia a potiahol vedľa seba. Úsmev z mojej tváre zaraz zmizol a vystriedal ho smutný výraz.
Neviem ako ale zrazu som stála uprostred tých dvoch ako na začiatku len s malým rozdielom. Tento krát ma obaja ťahali za ruky k sebe. Mala som pocit akoby som bola nejaká vec. Jeden z nich ma potiahol silnejšie a...
Rukou som nahmatala mobil aby som vypla zvuk otravného budíka. Už zase sa mi sníval tento sen a opäť som sa musela zobudiť v tej istej chvíli. Mám pocit akoby to bolo naschvál. A možno aj je.
Posadila som sa a pretrela si rozospaté oči. Neochotne som sa vyhrabala z postele a vykonala rannú hygienu. Obliekla som si vopred prichystané veci, ktoré pozostávali s modrých rifiel a modrej károvanej košele s trištvrťovým rukávom, pod ktorú som si ešte obliekla modré tielko. Všetko som to doladila ešte náramkom.
V kuchyni už bola Mia a dojedala svoje raňajky v podobe toustov, ktoré čakali aj na mňa.
"Dobré ráno," pozdravila som ju a sadla si na svoje obvyklé miesto.
"Dobré, ako si sa vyspala?"
"Nič moc. V poslednej dobe toho veľa nenaspím. Aspoňže za týždeň začínajú prázdniny."
"To hej. Inak ako to ide s albumom?"
"Už mi zostáva iba päť pesničiek a môžem nahrávať," odvetila som na jej otázku a išla umyť tanier z toustov.
"Pohni Em, lebo zmeškáme!" zakričala na mňa z chodby. Vzala som si školskú tašku a išla sa obuť. Vzala som si ešte bundu a mohli sme ísť.
Cestu do školy som nevnímala. Stále som musela premýšľať nad tým snom. Má mi to niečo naznačiť alebo je to len výplod mojej fantázie? Áno, je pravda, že s Liamom som sa za poslednú dobu trošku zblížila. Už je to týždeň čo sa poznáme a trávim s ním svoj voľný čas. Buď cez skype alebo ideme von. Síce ho nepoznám tak dokonalo, ale príde mi, že predo mnou niečo tají. Neviem či sa mýlim alebo je to naozaj tak. V každom prípade aj keby to pravda bola, dúfam, že to nie je nič čo by narušilo naše kamarátstvo.
Aj keď na druhú stranu ja pred ním tiež tajím svoje skutočné ja a mám to v pláne ešte dlho. Je mi jasné, že raz budem musieť s pravdou von, ale v najbližšej dobe to určite nebude.
Do skrinky som si odložila bundu a pobrala sa do svojej triedy. Mia tam už určite bola, pretože zhodnotila, že so mnou dnes zábava nebude. A mala pravdu.
Na svoje miesto som sa usadila zarovno so zvonením. Neverím, že dnes mi trvalo tak dlho prejsť vzdialenosť medzi mojou skrinkou a triedou. Z tašky som si vytiahla potrebné učebnice a zošity na hodinu matiky. Nemám ju rada, priam ju neznášam. Pripomína mi totižto jeho. Tak príšerne až to nie je možné. Niekedy mám pred očami aj chvíľky, ktoré sme pri jej doučovaní zažili.
Ubehlo dvadsať minút a učka nikde. Vytiahla som si teda z tašky moju empétrojku a nastavila si na nej svoju obľúbenú pesničku od Bryana Adamsa - Please forgive me. Milujem tú pesničku. Ponorila som sa do nej a úplne vypla.
Do reality ma vrátil vibrujúci mobil. Opatrne som si ho vytiahla z vrecka rifiel a skryla pod lavicu. Naklonila som sa nad neho tak, aby mi ho zo strany od uličky zakryli aj moje vlasy. Totižto ten mobil som používala ako Lottie. Otvorila som esemesku a nestačila sa udivovať.
LIAM: Ahoj, aj ty sa nudíš tak ako ja? L.
JA: Ahoj, hej. Nie si sám. L.
Musela som sa pousmiať nad tým, že obaja máme rovnaké začiatočné písmeno mena. Ani som sa nenazdala a mobil opäť zavibroval.
LIAM: Čo tak sa stretnúť? Zašli by sme na kávu alebo len tak na prechádzku. L.
Mala som sto chutí ísť. Napísať mu, že dobre. Ale kvôli škole som nemohla.
"Tak už mu odpíš. Jeden deň ťa predsa nezabije, nie?" prerušila moje nemé civenie na mobil, kde ešte stále blikala esemeska od neho Mia.
"Máš pravdu." Usmiala som sa na ňu a dala sa do písania odpovede.
JA: Super nápad. Môže byť o takú hodinku a pol pred Starbucks? L.
LIAM: Platí. Teším sa.  L.
Mobil som skryla späť do vačku a zbalila veci do tašky. Rozlúčila som sa s Miou a utekala domov, aby som sa na stretnutie s Liamom pripravila.
Keď som prišla na dohovorené miesto, Liam tam už bol. Priam až netrpezlivo postával pred Starbucksom a obzeral sa na strany. S úsmevom som k nemu vykročila.
"Čakáš snáď na niekoho?" prehovorila som úplne s vážnou tvárou, keď som bola už takmer pri ňom.
"Čo myslíš?" tiež nahodil vážnu tvár. Chvíľu sme si hľadeli do očí bez jediného slova a potom sme naraz vybuchli do nekontrolovateľného smiechu. Stáli sme tam a rehotali sa ako takí blázni. V tej chvíli mi boli ukradnutí aj paparazzi.
"Tak čo podnikneme?" spýtal sa keď sme sa upokojili.
"Dáme si kávu a pôjdeme sa prejsť?" navrhla som. Neodpovedal mi. otočil sa a zamieril k dverám čo viedli dnu. Otvoril ich a pridržal ich. Rukou mi pokynul, že mám ísť prvá.
"Dnes máš koncert, však?" opýtal sa ma, keď sme už sedeli v rohu kaviarni tak, aby nás bolo čo najmenej vidieť.
"Hej, ale až o siedmej. Inak ako to, že je ešte len pol dvanástej a už sa nudíš? Tipovala by som ťa na niekoho, kto teraz ešte len vstáva."
"To vieš, mám určité...povinnosti, ktoré ma nútia vstávať skoro. Vlastne si ma tak povediac vyslobodila za čo som ti nesmierne vďačný."
Tak veľmi by ma zaujímalo, čo za povinnosti už len môže mať devätnásťročný chalan. Do školy nechodí, to mi už stihol oznámiť, ani nepracuje a spýtať sa ho nepripadá do úvahy. Už len kvôli tomu, akým tónom to slovo povedal. Bolo mi hneď jasné, že to nechce rozpitvávať.
"Vieš, Lott... hlavný dôvod, prečo som sa s tebou chcel stretnúť je to, že musím odísť. Neviem, kedy sa vrátim, ale odchádzam už zajtra skoro ráno." Chcela som sa ho spýtať na dôvod, ale stihla som sa len nadýchnuť, pretože opäť prehovoril. "Prosím, nepýtaj sa ma kam a ani prečo, lebo na toto ti odpoveď nedám," dodal.
Nechcelo sa mi tomu veriť. Bolo mi s ním tak dobre. Prečo musí práve teraz odísť? Keby mi dal aspoň vysvetlenie, ale on nie. To mu na mne ani len trochu nezáleží?
"Nemrač sa. Tebe to nesvedčí. Chcem si s tebou dnešný deň užiť, tak prosím nahoď ten svoj okúzľujúci úsmev, dopi kávu a ideme."
Tebe sa to povie, ale to nie je také jednoduché, okríkla som ho v duchu. Ako sa mám usmievať, keď odchádza?
Ale aj napriek všetkému som spravila, čo odo mňa chcel. Dopila som svoje latté a odniekiaľ vykúzlila aj úsmev.
"Vidíš, takto sa mi páčiš. S úsmevom na perách," povedal.
Vzali sme si svoje veci a opustili Starbucks. Prechádzali sme sa po uliciach cestou k parku. Stále sme sa mali o čom rozprávať. Dokonca som aj zabudla na ten fakt, že toto je posledný krát na dobu neurčitú čo ho mám pri sebe.
Síce bolo chladnejšie, ale aj tak sme sa usadili na lavičku. Obaja sme sa ponorili do svojich myšlienok. Ja som si dnes už po niekoľký krát spomenula na ten sen. Vôbec mi to nedá pokoj.
"Lottie." Vytrhol ma z myšlienok jeho nádherný hlas. Zdvihla som k nemu svoj spýtavý pohľad. Čakala som, že mi chce povedať niečo dôležité, no on mlčal. Jediné čo som zaregistrovala bolo, že sa ku mne stále viac a viac približuje a potom...potom ma na malú chvíľu ovanul jeho dych. Krátko na to som pocítila jeho pery na tých svojich.
Bolo to niečo úžasné. Len jeden bozk vo mne dokázal vyvolať neopísateľné pocity. Bozkával ma pomaly a s... láskou? Áno, presne tak. Z jeho bozku som cítila lásku. Ruky som mu obmotala okolo krku a tým si ho k sebe pritiahla ešte bližšie. Nemám potuchy koľko sme sa spolu bozkávali. Mohli to byť sekundy ale aj minúty. Na okolo nebolo nič. Boli sme len mi dvaja. Ja a on.
"To bolo-"
"úžasné," doplnil ma a zase na pobozkal. Tento krát to bolo o niečo vášnivejšie. Prenikol mi do úst jazykom. Chcela by som ho bozkávať už stále. Len on dokázal so mnou urobiť divy za takú nesmierne krátku chvíľku. Toto nedokázal ani Harry. Vtedy som si myslela, že on bude ten, čo bude so mnou už nastálo. Mýlila som sa však.
Prerušil tanec našich jazykov a pritiahol si ma do náruče. Oprela som si hlavu o jeho hrudník a zavrela oči. Vdýchla som tú jeho neodolateľnú vôňu.
"Ľúbim ťa, Lottie," vyznal mi jeho city.
"Aj ja teba." Bola som si tým istá od chvíle čo sa jeho pery prvýkrát dotkli tých mojich. Pobozkal ma do vlasov.
"Pôjdeme?" spýtala som sa. Už mi začínalo byť trochu zima aj napriek tomu, že ma zahrievalo teplo čo z neho sálalo.
"Môžeme." Obaja sme sa postavili, chytili sme sa za ruky a Liam si preplietol prsty s tými mojimi.
"Dáme neskorý obed?" navrhol Liam. Pokývala som hlavou na znak súhlasu a spoločne sme vykročili smerom k najbližšiemu Nando's.
Ku podivu v ňom bolo celkom prázdno. Zase sme si sadli tak, aby sme boli čo najmenej na očiach. Videla som, že k nám mieri čašníčka, tak som povedala Liamovi nech objedná aj mne, že si musím odskočiť. Mobil mi totižto vibroval ako divý. Zašla som za roh a hovor prijala bez toho aby som sa pozrela kto mi volá.
"Em, neuveríš čo nám práve v škole oznámili!" nadšene zvolala Mia.
"Dúfam, že je to nesmierne dôležité, keď to nemohlo počkať, pokiaľ sa nestretneme doma," odvetila som nahnevane.
"O mesiac a pol sa bude konať maturitný ples. A bude tam hrať nejaká skupina, ale aká to nepovedali. No nie je to úžasné?"
Tak toto bolo také dôležiťé? Maturitný ples? Hneď ako to vyslovila sa mi v hlave vybavilo, to ako som si ho predstavovala ešte v prváku, keď všetko bolo tak ako byť má.
Ja by som mala nádherné šaty a Harry oblek. Boli by sme pretancovali celú noc a na záver by ma odprevadil domov. Ale teraz? Teraz by som ho najradšej nemala. Nemám doprovod a Liama tam ťahať nemôžem, keďže o mojom druhom ja nevie.
"Chceš mi povedať, že si ma rušila len kvôli tomuto?"
"No, áno," povedala smutne.
"Ahoj." Ani len som sa jej nestihla odzdraviť a už zložila. Hľadela som na hluchý telefón hodnú chvíľu. Až potom mi došlo, že ma čaká Liam.
"Prepáč, že som bola tak dlho."
"To nič. Vlastne si preč ani dlho nebola a ako si si mohla všimnúť jedlo nám ešte nedoniesli." Usmial sa na mňa a ja som dostala strašnú chuť ho pobozkať.
"Vaše jedlo," prerušila môj plán čašníčka. Tá si ale vedela zvoliť vhodnú chvíľu! Nemohla prísť tak o dve minúty neskôr?
***
"Si nejaká smutná," skonštatovala Mia, len čo som sa pred ňou objavila. "Ale oči ti žiaria," dodala s úsmevom. Bola som rada, že náš telefonát nijako nerozoberala.
"Je to kvôli nemu, že? Nie nič nehovor, ja viem, že je to kvôli nemu. Ste spolu?"
"Áno, sme spolu. Lenže zajtra mi odchádza, to preto som taká smutná."
"No tak, určite sa čoskoro vráti. A kam vlastne ide?"
"V tom je ten problém, Mia. On mi to vôbec nepovedal a ani to kam sa chystá. Čo ste robili v škole?" zmenila som tému.
"Dokopy nič. Ale teraz si choď nachvíľku oddýchnuť. Neskôr za tebou prídem a dám ti odpísať poznámky."
"No bež," popohnala ma, keď videla, že k odchodu sa veľmi nemám.

Tak môj prvý článok v novom roku je 4. časť GFC. Oznamujem, že som sa rozhodla ukončiť to čím skôr, lebo komenty nie sú a ako som si všimla v ankete nik to nečíta. :(
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti príbeh "Girl from concert"?

ÁNO
NIE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama