Girl from concert - 5. časť

2. ledna 2014 v 3:47 | A.K. |  Girl from concert
Prudko som buchla dverami a bundu zo seba zhodila a čižmy nejakým zázrakom vyzula bez toho, aby som pri rozopínaní zips nepoškodila. Bola som neskutočne nahnevaná. Na seba. Pre všetko čo som mu spôsobila. Slzy stekali po mojej tvári ako šialené a div, že som si od nervov nevytrhala všetky vlasy.


Namierila som si to do svojej izby, kde som zo skrine vytiahla čistý uterák. Potrebovala som vypnúť, prejsť do iného sveta.
Vyzliekla som si všetko svoje oblečenie a hodila ho na jednu kopu. Vošla som do sprchovacieho kútu a pustila studenú vodu. Na koži mi okamžite naskočila husia koža, ale netrápilo ma to. Rovnako ako to, že som sa od zimy celá triasla. Zošmykla som sa dole a nohy si pritiahla k sebe. Studená voda mi bičovala telo a moje slzy sa s ňou miešali.
Prečo som ho musela znovu stretnúť? A ešte k tomu teraz? Presne toto sa mi hnalo mysľou pred tým než sa mi vybavilo to, čo ma tak odrovnalo.
Prechádzala som sa parkom premýšľajúc o plese, ktorý sa nezadržateľne blížil a ja som ešte stále nemala partnera. Aby toho nebolo málo dozvedela som sa, že Liam tu ani v tú dobu nebude. Neviem prečo. Nič mi nechcel povedať. Ani to prečo tak často odchádza preč.
Do reality ma však vrátil neutíchajúci hlasný smiech, ktorý ma prinútil pozrieť sa hore. Nevidela som dobre na smejúce sa osoby, lebo som k nim nebola najbližšie, ale keď sa prinútili stuhla som.
Chlapci stojaci vedľa neho sa stratili. Vlastne všetko sa stratilo. Okoloidúci, ba aj park, v ktorom sme sa nachádzali.
Stál predo mnou. V plnej svojej kráse. Ten, čo mi najviac pomohol a zároveň ten, ktorému som najviac ublížila. Tvár, kde pred chvíľou mal obrovský úsmev, ktorý mu vytvoril jamky na lícach vystriedal prekvapený výraz. Ruky mal zastrčené vo vreckách a len nemo pozeral na moju osobu, rovnako ako ja na tú jeho.
Ruky mi vyleteli k ústam prekrývajúcich ich a hlava sa mi mykala do strán v nesúhlasnom geste. Nebola som schopná čosi povedať. Len tupo hľadieť na jeho postavu, ktorá bola iná ako pred tým. Aj keď nie veľmi, ale bola.
"Emm," oslovil ma. Akoby sa len uisťoval či som to naozaj ja, no z jeho hlasu som počula bolesť. Neznelo to priateľsky. Vlastne toto stretnutie ani priateľské nebolo. Nešlo o stretnutie dvoch známych po pár rokoch, kdeže. Išlo o stretnutie dvoch ľudí, ktorí pre seba znamenali strašne veľa od prvého momentu, čo sa videli a ich priateľstvo prerástlo v ten nádherný cit, ktorí ľudia pomenúvajú láska.
"Harry," vyslovila som plačlivo. A čo teraz? Nemo sme na seba civeli. Vo väčšine prípadov, keď sa ľudia stretnú po dlhej dobe si padnú do náruče, ale toto ani zďaleka nebol náš prípad. Bolo by to veľmi trúfalé od neho niečo také žiadať.
"Prečo?" spýtal sa. Matne som si všimla ako štvorica stojaca vedľa neho behá pohľadom od neho ku mne a naopak s nechápavými výrazmi. Moment ale veď jeden z nich je Liam. Alebo sa mi to len zdá? Nie je to on.
"O čom to tu točíte? A odkiaľ sa vy dvaja doparoma poznáte?" sypal zo seba otázky jeden z nich. Odpovede na ne sa mu však nedostali.
"Ty vieš prečo," povedala som len a s plačom sa rozbehla preč, čo najďalej od neho.
A teraz som tu. Pod prúdom studenej vody, na ktorú si moje telo za tú dobu už zvyklo. Po tvári sa mi hrnú slané slzy a nemám v sebe toľko sily aby som sa zdvihla a odkráčala preč. Chcela som vypnúť a nie spomínať na tú chvíľu! Prečo sa mi to nedarí? Prečo je opäť moja myseľ plná jeho keď by mala byť plná Liama?
Na dvere sa ozvalo klopanie, no nezareagovala som na to. Naďalej som sa mučila spŕškou ľadových kvapiek. Dvere sa otvorili a dnu vošla Monika.
"Preboha Emma, čo to tu stváraš?" Pribehla ku mne, vodu zastavila a pomohla mi postaviť sa. Zobrala do rúk prichystanú osušku a následne ma do nej zabalila.
"Poď oblečieš sa a potom mi povieš čo sa ti stalo, dobre?"
Zmohla som sa len na slabé prikývnutie. Nemala som v sebe ani len toľko aby som niečo povedala svojej nevlastnej mame! A ktovie čo si po tomto o mne pomyslí.
"Tak hovor. Uvidíš pomôže ti, keď sa vyrozprávaš," milo mi povedala, keď sme už obe pohodlne sedeli na gauči pozerajúc jedna na druhú. Chvíľu som premýšľala či jej to povedať alebo nie, no nakoniec som sa zhlboka nadýchla a všetko jej povedala. Divila som sa, že som to zvládla bez toho aby som vypustila čo i len jedinú slzu. Asi som ich už všetky vyplakala.
Pozerala na mňa s prekvapením v očiach. Zrejme to nečakala. Áno, vedela, že medzi nami niečo bolo akoby nie, keď sme sa kamarátili s jej dcérou, no nevedela, čo som mu spravila.
"Už chápem tvoje rozpoloženie, Emm. Rada by som ti nejako pomohla, to mi ver, ale toto si musíte vyriešiť vy medzi sebou. Tu nepomôže nič iné iba to, že si to všetko vysvetlíte a necháte prejsť hlavou. až potom budete schopný sa opäť na seba pozrieť bez sĺz v očiach či hnevu a smútku."
Počúvala som ju pozorne a každé jedno slovo som si nechala prejsť hlavou. Jej monológ sa mi vrýval hlboko do pamäti. Zrejme mala pravdu. Nie, ona mala pravdu! Lenže ja nemám v sebe toľko odvahy aby som ho vyhľadala a všetko mu do poslednej bodky vysvetlila. Aj keď... možno nebolo čo vysvetľovať, až na to, že som ho bez jediného slova opustila. Veď som mu zanechala len jeden zdrap papiera! Osoba, ktorú som nadovšetko ľúbila mi vtedy nestála ani len za pár slov na rozlúčku z očí do očí.
Zdvihla som sa z gauča a rozutekala do svojho kráľovstva. Mala som ísť za ním a povedať mu to do očí!
Odpusť mi to, prosím, zakričala som do úplne prázdnej miestnosti. Akoby ma mohol počuť. Doparoma už viac ironická by som byť ani len nemohla.
Ani neviem prečo, proste som sa rozrehotala ako šialená. Ktovie možno sa zo mňa stáva blázon. Alebo ním už aj som? Zvalila som sa na posteľ a hlavu zaborila do vankúša.
"Môžem, Emm?" ozvalo sa spoza dverí. Nadvihla som hlavu z vankúša a išla otvoriť dvere.
"Ocko ty predsa môžeš vždy," povedala som milo a prekvapivo aj s úsmevom na tvári. Bez slova ma vzal do náruče a ja som mu omotala ruky okolo pása. Toto som asi nejako potrebovala. Objatie od ocka, v ktorom som sa cítila bezpečne.
"Povedz mi prečo sa to muselo stať? Prečo som ho musela opäť stretnúť a aby toho nebolo málo s Liamom po boku?"
"Neviem zlatko, neviem." Tíšivo ma hladil po chrbte zatiaľ čo ja som mu zmáčala tričko slzami. "Plač, ak myslíš, že ti to pomôže. Môžeš aj kričať, ale o jedno ťa prosím," odtiahol ma od seba a pozrel mi do očí, "prestaň sa už trápiť. Chcem opäť vidieť tú radosť v tvojich očiach, ktorá sa ti tam zjavila v momente, keď si sa stala aj Lottie a konečne sa nejako cez všetko preniesla. Emma, dnes máš koncert a ja viem, že to je to čo ti momentálne aspoň na chvíľu pomôže." Pozerala som na neho s udiveným pohľadom. Nečakala som, že on bude schopný niečoho takéhoto. Nedovolil mi zareagovať na jeho slová. Len sa otočil a opustil moju izbu.
Sadla som si na svoju posteľ a premýšľala nad tým. Opäť som mu uznala pravdu. Rýchlosťou blesku som sa postavila a prešla do kúpeľne, kde som sa dala dokopy.
***
Koncert som si užívala plnými dúškami. Všetky nervy a hnev vyprchali. No potom... potom som tam uvidela jeho. Harryho. Samozrejme tam bol aj Liam a tí ďalší chalani, ktorých som dnes stretla.
No v tej chvíli mi bol Liam aj ostatní ukradnutí. Trápil ma Harry, lebo mi pripomenul, že by som tu teraz chcela ešte jednu osobu. Svoju maminu. A práve pred poslednou piesňou večera, ktorou mala byť moja hitovka Two worlds, som vduchu vyriekla venovanie pre ňu.
Snažila som sa zaspievať to, čo najlepšie. Pri refréne som otvorila oči a zadívala sa do diaľky. Pozerala som sa na neurčitý bod a pri tom ťahala výšky.
V jednom momente sa však stalo niečo neuveriteľné. Zbadala som ju. V nádherných šatoch, vlasy jej padali na ramená a na perách mala široký úsmev. Bola nádherná a bola tu so mnou.
Bolo to tak neuveriteľné a neskutočné, že mi vypadla slza. Zase.
Dospievala som to a zbehla s pódia bez toho, aby som sa s fanúškami rozlúčila. Hneď som padla do náruče ockovi.
"Ja som ju videla, ocko. Chápeš?" vyslovila som bez rozmyslu.
"Koho? Koho si videla?" spýtal sa zvedavo a tuhšie ma objal.
"Maminku," vyriekla som a znova mu padla do náruče. Bolo mi jedno čo si o mne pomyslí. Jediné čo som chcela bolo, aby to vedel.
"Niekto za tebou prišiel," pošepol mi a odišiel bez toho, aby na to niečo povedal. Chvíľu na to som pocítila na pleci dotyk.
"Ahoj, Lottie," ozval sa ten nádherný hlas. Otočila som sa a objala ho. Síce som ho dnes už videla ale nemohla som dať najavo, že ho poznám nejako bližšie. Natiahla som sa k nemu pre bozk, ktorý bol úžasný.
"Chcel by som...chcel by som ti predstaviť svojich kamarátov," prehovoril váhavo.
"Aha, tak ich priveď, počkám v šatni." Usmiala som sa na neho a vydala sa smer šatňa.
Krátko po mojom príchode sa ozvalo klopanie a následne vošlo päť osôb.
"Charlotte, toto sú moji kamaráti Niall, Louis, Zayn a Harry a chalani toto je Charlotte, moje dievča," predstavil nás a keď predstavoval mňa chytil ma za ruku prepletajúc naše prsty. Vykúzlila som úsmev, sama neviem odkiaľ, a preriekla tú známu a otrepanú frázu "teší ma." Ozvalo sa zborové "aj nás" a následne ma uväznili v skupinovom objatí. Jediný, kto v ňom chýbal bol Harry.
Pustili sme sa do rozhovoru, ktorý ma prinútil myslieť na niečo iné. Jediné čo ma trápilo... lepšie povedané jediný kto ma trápil bol Harry. Nevedela som či ma spoznal, alebo je zamĺknutý pre niečo iné. Jedno mi však bolo jasné, budem si s ním musieť o všetkom pohovoriť.
***
Na druhý deň som opäť zablúdila do parku v nádeji, že tam bude. Aj napriek zime som sa usadila na jednu z lavičiek hľadiac pred seba.
Zrazu som na pleci pocítila klopkanie a následne jemné stisnutie. Celá som strnula, lebo som úplne presne vedela, kto to bol. Jeho vôňu by som spoznala vždy. Čudovala som sa, že používa ešte stále rovnakú. Neodvážila som sa ani len ceknúť.
Pustil moje plece a krátko na to už sedel vedľa mňa s rovnako neprítomným pohľadom. Čakala som, že niečo povie, no on zaryto mlčal.
"Prepáč mi to, Harry. Všetko mi to prepáč," dostala som zo seba rýchlo žmurkajúc očami aby som zahnala prichádzajúce slzavé údolie.
"To je všetko čo mi povieš? A čo takto vysvetlenie?" pýtal sa pokojným hlasom bez toho aby sa na mňa čo i len pozrel.
"A čo ti mám ako povedať? Že som nemohla viac ostať na tom mieste? Že jediné po čom som túžila bolo opäť vidieť jej usmievajúcu tvár a byť v jej objatí? Že som chcela aby všetko bolo ako pred tým? Alebo, že v tom momente som mala neskutočnú chuť byť na jej mieste?" kričala som na neho nedbajúc na fakt, že sa nachádzame vo verejnom parku, kde nás môže hockto pozorovať.
Pozeral na mňa s vypleštenými očami. Toto zrejme nečakal. Akoby aj mohol.
"Ja by som ti pomohol. Chcel som ti byť oporou, Em. Tak veľmi som chcel byť pri tebe a poskytnúť ti to, čo si v tej chvíli najviac potrebovala a to, pocítiť, že si nezostala sama. Že máš stále niekoho, kto ťa potrebuje a kvôli komu sa musíš pozbierať. Lenže ty si ma od seba odohnala. Doslova. Uzavrela si sa do bubliny a nikoho k sebe nepustila. Ani len vlastnú rodinu! Emma, ja som ťa ľúbil. Tak veľmi až som myslel, že sa z toho zbláznim. Trochu silné slová, čo? Ale bolo to tak. Zmizla si bez toho aby si sa s nami rozlúčila a jedine mne si nechala len jeden obyčajný list, ktorý som čítal veľmi veľa krát snažiac sa pochopiť dôvod. Áno, bolo to pre teba ťažké, to ti neberiem. Ale ty si zdrhla namiesto toho aby si sa tomu postavila! V škole to bez teba nebolo ono a ja som sa z toho bol zúfalý. Strašne si mi chýbala a strašne moc ma to bolelo! Doparoma, Emma ani len netušíš ako mi bolo!" kričal a nedovolil mi počas jeho monológu prerieknuť jediné slovo.
Teraz, keď som to počula z jeho úst som nemohla neplakať. Obvinila som sa za všetko, čo sa mu vtedy stalo a právom.
Plakala som pozerajúc na neho. Všimla som si, že aj z jeho očí vyšli dlho zadržiavané slzy. To bolo snáď prvýkrát, čo som ho videla plakať. On nikdy neplakal. Vždy patril k tým statočnejším. Aj v ten deň mi bol neskutočnou oporou. Na to nikdy nezabudnem. Ako ma držal tesne pri sebe po celý čas a ja som mu zmáčala oblek slzami aj napriek tmavým slnečným okuliarom.
"Odpusť mi to prosím," vyslovila som medzi neutíchajúcimi vzlykmi. Pristúpil ku mne a objal ma. Stáli sme tam v tichom objatí a obom nám z očí tiekli slzy bolesti, ktorú sme prežívali.

Bolo to niečo neopísateľné. Znovu cítiť jeho objatie, v ktorom bolo tak bezpečne a úžasne. Opäť sa mi v hlave vynorili naše spoločne prežité chvíle...

Pozn. Rozhodla som sa pridať ešte jednu časť. Čo na to hovoríte? Páčila sa vám, či nie? Vyjadrite prosím svoj názor na túto moju slátaninu. Je to v deji trošku posunuté, čiže sa to odohráva o niečo neskôr ako 4. časť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti príbeh "Girl from concert"?

ÁNO
NIE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama