Coincidence or fate?

6. února 2014 v 21:26 | A.K. |  Jednodielovky
Toto je na strašne dlhú dobu posledná poviedka. V škole mám toho veľa a ešte stále sa neviem rozhodnäť kam si dať prihlášku na druhú vysokú a to sa mi čas už nebezpečne kráti rovnako ako čas do maturít. Ach, ako strašne by som chcela ten čas spomaliť.
Ospravedlňujem sa za chyby a snáď sa vám to bude páčiť.
Z menšej skrinky, ktorá sa nachádzala na chodbe jeho bytu si vzal kľúče, peňaženku a cigarety. Mobil mal už dávno vložený v prednom vrecku rifieľ. Z vešiaku zvesil kabát, do ktorého dal veci, čo nutne potreboval. Obliekajúc sa do neho vyšiel z bytu. So zapínaním gombíkov si nerobil žiadne starosti. Vďaka tomuto si ľudia pri lepšom pohľade na neho mohli všimnúť zbraň, ktorá mu svietila za opaskom .


Dvere od bytu zatresol a popri tom, ako kráčal k výťahu si vyberal mobil, ktorý mu nepríjemne vibroval. Nijak sa neobťažoval hovor prijať. Bolo mu jedno, čo dotyčná osoba potrebovala, teraz na nič nemal náladu. Stisnutím gombíka privolal výťah. Čakanie si skracoval poklepkávaním. Zdalo sa mu to strašne dlho pokým sa do výťahu dostal a následne ním odviezol na prízemie. Pri tom to však nebolo dlhšie ako dve minúty. Lenže niet sa čomu čudovať. Je o ňom verejne známe, že čakanie nenávidí asi tak ako všetkých svojich nepriateľov, ba dokonca aj viac.
Diaľkovým ovládaním odomkol svoje nablýskané čierne auto kráčajúc k nemu. Sadol si na miesto šoféra a vyrazil k paneláku, kde bývala jeho priateľka. Cesta mu netrvala dlho avšak aj napriek tomu sa mu to zdalo ako večnosť.
Prišiel k danému bytu a zaklopal. Otvoriť mu však neprišiel nik. Zabúchal znovu, tento krát silnejšie a znovu márne.
Zvolil teda inú taktiku. Vytočil jej číslo. Netrvalo dlho a počul ako sa v byte rozozvučalo jej zvonenie. Ako len tú pesničku nenávidel. Snáď milión krát jej vravel nech si hu zmení, no ona nie a nie. Nechal zvoniť až do konca, ale ona stále nešla.
Zaškrtím ju! Prisahám, že ju zaškrtím! Prebleslo mu mysľou. Nasupene odkráčal preč z činžiaku a oprel sa o svoje auto. Bol príšerne nazúrený. Poklepkával si nohou a pohľadom prečesával okolie. Pozrel na hodinky, ktoré mu zdobili zápästie, aby si overil, koľko má ešte času a vtedy ju uvidel ako kráča vedľa vysokého chalana, ktorý nesie nákupnú tašku.
Pozoroval ich. Nepáčilo sa mu ako s ňou zaobchádza. Smiali sa spolu a on bol k nej neskutočne milý. Nakoniec sa objali, on jej dal tašku s nákupom a pobral sa svojou cestou. Len čo zašiel za roh sa vybral za ňou Zayn.
Bol si istý, že ďaleko nedošla a nemýlil sa. Dohnal ju pri výťahu v momente, keď do neho nastúpila. Dvere sa už zatvárali, ale jemu nerobilo žiadny problém sa cez ne prešmyknúť.
V dievčininej tvári si všimol strach. Už tam nebol ani ten hravý úsmev čo mala, keď bola vonku s tým, pre neho neznámym, chalanom.
Dvere sa zavreli a výťah sa pohol. Zatiaľ nemal v úmysle na ňu vybehnúť. Odkladal si to až do jej bytu a sám nevedel prečo. Aký bol ten dôvod nepritlačiť ju k stene výťahovej kabíny, chytiť pod krkom a poriadne jej vynadať, poprípade jej dať nejakú tú facku.
Trasúcimi rukami odomkla a s poriadne rýchlo bijúcim srdcom prekročila prah bytu so Zaynom za pätami. Tašku s nákupom odniesla do kuchyne a radšej sa hneď vrátila do obývačky. Už si zvykla na to, že s naštvaným Zaynom sa nerado zahrávať.
Zostala stáť v slušnom odstupe od neho. On však tú vzdialenosť razom zrušil a zdrapil ju za ruku. Proti jej vôli a bez jediného slova ju odtiahol do spálne, kde ju šmaril na posteľ.
Naľahol na jej útle telo a ruky prišpendlil nad hlavu. Nenávistne jej pozeral do očí a svoj stisk stále spevňoval. Keď už bol so svojim stiskom spokojný a v tvári jej videl bolesť a mračenie prehovoril.
"Kde si bola?" padla prvá jeho otázka na túto situáciu až veľmi pokojným hlasom. Pociťovala príšernú bolesť, ktorá jej nedovolila odpovedať na jeho otázku.
"Odpovedz!" zvrieskol a pritvrdil na stisku.
"Bola som nakúpiť," vyriekla pomedzi slzy. Z jej úst po poslednom slove vyšiel vzlyk.
"A kde si dopekla nechala ten zasraný telefón?!" pokračoval vo výsluchu, tento krát však poriadne rozzúreným hlasom.
"Zabudla som naň."
"Tak zabudla," zopakoval a na jej líce priletela prvá facka. "Myslím, že som ti o tom niečo povedal, či nie?" prikývla na znak súhlasu. Zaynovi to však nestačilo. Požadoval od nej odpoveď a nie len blbé pokývanie hlavou. Ďalšia facka.
"Myslím, že toto sme si už vyjasnili. Takže pýtam sa ešte raz. Čo som ti povedal o tom nenosení mobilu so sebou?" Lana len plakala. Stále hlasnejšie a hlasnejšie vzlyky vychádzali z jej úst.
"Dočkám sa už konečne odpovede?" vybehol na ňu.
"Že ma postihne trest, ak-" riekla potichu. V dokončení vety jej zabránil Zayn opätovnou fackou.
"Čože si to vravela, Lana? Nejako som nerozumel," nasadil pokojný tón a pery sa mu sformovali do zlovestného úškrnu.
"Že ma postihne trest, ak ho nebudem mať," zopakovala tak hlasno ako sa jej len na danú situáciu dalo.
"Správne. A ty si ho aj napriek tomu zabudla. Vieš o tom, že teraz by sme mali byť už dávno niekde inde? Keby si sa netúlala kade-tade a navyše s hocijakými chlapcami tak by si bez tohto všetkého mohla byť. Ale ty nie. Ty si si zmyslela, že sa zahráš na zlé dievča a zlé dievčatá postihuje trest. Takže..." odmlčal sa a rukou si prešiel po brade, "čo len s tebou urobíme?" krútil nad ňou hlavou a popritom premýšľal, aký spôsob trestu by bol najvhodnejší.
Netrvalo dlho a zákerne sa usmial. Pustil jej ruky a strhol všetko oblečenie. Ležala pred ním ubolená a nahá so stálym vodopádom sĺz. Sebe stiahol len nohavice spolu s boxerkami.
"Dúfam, že vieš čo teraz príde," pošepol jej do ucha a rukou si prechádzal po svojej pýche, ktorá naberala stále väčšie a väčšie rozmery. Lana sa pod ním metala a prosila nech to nerobí, no jeho to ako obyčajne nezaujímalo.
Po chvíli jej surovo roztiahol nohy od seba a tvrdo do nej prirazil. Nenechal jej čas na to, aby si na jeho veľkosť zvykla. Drsno prirážal stále v rýchlejšom tempe za sprievodu svojich vzdychov a Laniných vzlykov a prosieb nech prestane, lebo ju to bolí.
Pre Lanu nekonečných minútach dosiahol vrchol s hlasným výkrikom. Zotrval v nej ešte nejakú dobu a až keď sa mierne upokojil z nej vyšiel.
"Choď sa dať do poriadku a hlavne sa obleč nejako poriadne!" prikázal jej keď už bol oblečený. Lana vstala z postele a pomaly prešla ku kúpeľni.
"A pohni!" zakričal za ňou a išiel do obývačky, kde sa usadil na gauč. Za pás si zastrčil zbraň, ktorú pred tým položil na konferenčný stolík a zapol televízor na náhodnom programe. Akurát tam išla nejaká romantická komédia. Vystrúhal nechutný úškľabok a kanál prepol. Takto pokračoval asi päť minút až ho to nakoniec omrzelo. Telku vypol a povzdychol si.
Momentálne ticho v byte prerušovala len voda tečúca zo sprchy a Zaynovo poklepkávanie nohou. Mal chuť zapáliť si, ale tu si to dovoliť nemohol. Z kabátu vybral krabičku cigariet a zapaľovač. Zvuk vody ho uisťoval v tom, že Lana sa ešte sprchuje, takže čas ešte mal, aj keď ho nemal.
Vyšiel na balkón a vytiahol si cigaretu rovno ju zapaľujúc. Cítil ako mu nikotín prúdi telom a postupne sa aj upokojuje.
Z bytu začul kroky. Kútikom oka do neho nazrel a uvidel Lanu ako si to len v uteráku mieri do izby. Na jej rukách si všimol, že sa jej tam už rysujú modriny.
"No a čo, môže si za to sama," zamrmlal si popod nos a naposledy si potiahol z nikotínového potešenia. Cigaretu uhasil a odhodil preč.
Postavil sa medzi dvere a pozeral sa na ňu ako sa oblieka. Lana cítila na sebe jeho pohľad, ale snažila sa nedať to najavo.
"Konečne," vyriekol, keď už bola hotová. Pozrela na neho s obavami v očiach. Už sa na neho inak ani pozerať nebude aj napriek tomu, že ho miluje. Uvedomila si, že z jeho strany jej city nikdy opätované nebudú a aj naďalej sa k nej bude správať tak ako doteraz - ako k obyčajnej handre.
"Opováž sa mi spraviť hanbu! Potom ešte len uvidíš čoho som schopný a to, čo si zažila teraz bude oproti tomu len chabá tretina!" vravel jej keď už boli na ceste k jednému z jeho mužov.
Počas celej cesty mu mobil vibroval. Len čo mu to robilo ďalšie nervy. Nechápal na čo mu vyvolávajú, keď vedia, že im to aj tak nevezme. Už si to mohli za tú dobu, čo pre neho pracujú zapamätať.
Zaparkoval pred domom a posledný krát Lane všetko zopakoval. Až potom vyšiel z auta a počkal pokiaľ tak urobí aj jeho spoločníčka. Chytil ju za ruku, preplietol ich prsty a auto zamkol.
Kráčajúc k domu nahodila falošný úsmev a snažila sa nevnímať bolesť prichádzajúcu od zápästia. Jej nálada bola na minime. Zo Zayna cítila nepríjemné vibrácie, ktoré neveštili nič dobré. Pred dverami sa zhlboka nadýchla, aby sa pripravila na to, čo ju vo vnútri čaká.
Dverami na počudovanie netresol ako to mal vo zvyku. Síce bol riadne naštvaný, ale nejakým zázrakom sa ovládol. Z časti to bolo asi aj preto, že nové dvere sa mu už znova kupovať nechceli.
"To ma nemôžete ani na chvíľu nechať na pokoji alebo čo? Ako vám mám došľaka vysvetliť, že mi nemáte milión krát vyvolávať?" rozkričal sa hneď z príchodu. Lanou iba tak myklo.
"Tak prepáč, že si robíme starosti o šéfa. Meškáš vyše dvoch hodín, Zayn!" odpovedal mu mierne zvýšeným hlasom jeden z obyvateľov miestnosti. Zayn naštvane ruka v ruke s Lanou prešiel ku pohovke, na ktorú si sadol. Tesne ku kraju, aby mal blízko stolík s popolníkom. Lanu si stiahol na kolená. Jednou rukou ju objímal okolo pása, zatiaľ čo tá druhá spočívala na operadle.
"Čo teda bolo také súrne, že to nemohlo počkať do zajtra?" spýtal sa Zayn po chvíli mlčania zapaľujúc si cigaretu.
"Je tu. Neviem ako je to možné, ale je tu. Dozvedel som sa to asi tak tri dni dozadu, ale neveril som tomu. Preto som to, logicky, ani nejako neriešil. Lenže dnes okolo tretej rána, keď som sa vracal z jedného klubu som ho zočil ako si to ženie po ulici s nejakou husou. Netuším či si ma všimol alebo nie, v každom prípade by si si mal dávať pozor. A hlavne tuto na Lanu, pretože si myslím, že ona bude zrejme tá, po ktorej pôjde najskôr." Dokončil svoj dlhý monológ Louis.
"A prečo si ho došľaka neodbachol?" rozkričal sa Zayn.
"Ja nie som ty, Zayn, že hocikedy a hocikde niekoho odstrelím a na nič nehľadím. Ja sa na rozdiel od teba zaujímam aj o okolnosti a ver, že som nepokladal za správne odbachnúť ho, aj keď je to vážne hajzel, na frekventovanej ulici plnej áut a mladých teenagerov, a so svojou priateľkou po boku!" Louis naštvane opustil miestnosť. Namieril si to do miestnosti, kde sa nachádzala jeho priateľka spolu s tými ostatnými. Lana však nikdy medzi nimi nebola. Zayn ju nikam nepustil a netrápilo ho, že bude počúvať o jeho kšeftoch. Chcel ju mať stále na očiach už len preto, že sa bál, že by si otvorila ústa.
Zayn silno potiahol z cigarety, no dym nevydýchol. Nahol sa k nič netušiacej Lane a surovo sa jej prilepil na pery vdychujúc jej do úst cigaretový dym. Aj napriek tomu, že si myslela, že sa na mieste zadusí mu bozk opätovala. Vedela, že keby tak nespravila nedbal by a pred všetkými by jej jednu strelil.
Bozk trval snáď celú večnosť. V miestnosti im nikto nevenoval ktovie akú pozornosť, až na jedného človeka. Blondiaka s modrými očami, ktorému boli Lany doslova ľúto. Nezožral jej ten úsmev, čo sa pýšil na jej tvári, pokým bola so Zaynom, pretože v jej očiach videl strach a hrôzu. Netrúfal si ani len pomyslieť na to, čo s ňou asi tak robí. Áno, síce pracoval pre Zayna a nerobil čistú robotu. Jeho ruky boli poznačené krvou nejedného človeka, ale nie dobrého. Všetci do jedného to boli špinavci, ktorí robili svet horšími. Aj keď ani oni nepatrili práve k tým najlepším. Povedzme, že neboli ani extra zlý, ba ani poslušní ako baránci.
"Ako to teda vyriešime?" spýtal sa najmladší člen ich gangu, Nick.
"Čo to je za sprostú otázku? Jednoducho ho odbachneme a bude pokoj. Ale treba to vymyslieť nejako rozumne. Tak, aby nebolo možné prísť na to, že sme to spravili my. Síce máme isté konexie, ale nikdy nevieš. Ide totižto tiež o dosť vplyvného človeka, ktorý robí sakra veľké problémy."
"Čože si to práve povedal?" posmešne nadhodil Liam vstávajúc z kresla. "Že to musíme spraviť tak, aby nikto neprišiel na to, že sme to boli my? Nevyletel si snáď pred chvíľou na Louisa, že prečo ho neodbachol hneď, keď ho zbadal. Protirečíš si, Zayn." Pokrútil nad ním hlavou a odišiel preč. Už na to viac nebol zvedavý.
"Aj ty sa chystáš odísť?" s nadvihnutým obočím položil otázku na stavajúceho sa Nialla.
"Presne tak," odvetil.
"Pred tým než zdrhneš aj ty, tak mi dones fľašu niečoho tvrdého. S pohárom sa namáhať nemusíš." Obrátil sa na Nicka, ktorý poslušne vykonal jeho príkaz. Nalial do seba rovno polku fľaše a položil ju na stolík.
"Vstávaj, ideme!" prikázal Lane, ktorá doteraz len mlčky trpela to, že tu musí byť s ním.
"Nie, prosím poďme pešo. Pil si," prosila bojazlivo, keď už otváral svoje auto. Hodil na ňu naštvaný pohľad, no vyhovel jej požiadavke. Prvýkrát vo svojom živote niekomu zvolil. Možno to bolo tým, že sa mu ešte nestalo, aby videl v niekoho očiach toľko pocitov.
Mlčky kráčali vedľa seba. Ticho medzi nimi narušovala len hustá automobilová doprava a rozhovory okoloidúcich. Čím išli dlhšie, tým boli ulice stále menej a menej vyprázdnené. Značilo to jediné - už len nejakých pätnásť minút a budú u nej doma.
Zastavili na červenej. Vo výklade neveľkého obchodného centra Zayn spozoroval známu osobu. Neveril tomu, že to je on. Nechcel tomu veriť. Všimol si ako sa otočil k budove na pravej strane tváriac sa, že stavba ho strašne zaujíma.
Pred tým ako sa na semafore objavila žiarivá zelená farba nahmatal rukou ruku svojej spoločníčky. Preplietol si s ňou prsty a tváril sa neutrálne. Akoby to bolo niečo bežné. Svojim spôsobom to bežné bolo. Zaľúbenci predsa bežne chodia držiac sa za ruky, nie? Ale v Zaynovom prípade tomu tak nebolo. On sa nevodí za ručičku a už vôbec nie s dievčaťom, ktoré potrebuje len na rozptýlenie.
Lana na neho pozrela s podvihnutým obočím. Jediný pohľad na neho jej stačil na to aby prišla na to, že sa ho nemá na nič pýtať. Zaynovi bolo jasné, že si nič nevšimla a to bolo dobre. Má aspoň o problém menej.
"Na nič sa nepýtaj a kráčaj," povedal bez toho, aby sa na ňu čo i len zadíval. Tón jeho hlasu bol hrozivý. Lana mala čo robiť aby sa neroztriasla. Slzy sa jej tlačili do očí už len pri tom, akým tónom to povedal. Vždy patrila medzi tých citlivejší, ktorých rozplače hoci čo. Zayn to však nevedel. Rovnako ako nevedel úplne všetko o jej živote aj keď si myslel, že to vie. Darmo má tých najlepších informátorov, mužov či iné kontakty. Lana pozná tiež nejakých ľudí. A to vážne vplyvných, ktorí veci čo neboli najpríjemnejšie ututlali a niečo pozmenili.
Mala silné nutkanie otočiť sa. Nenápadne sa obzrela za seba a neverila vlastným očiam. Videla tam osobu, ktorá jej nebezpečne pripomínala niekoho z jej dávnej minulosti. Z čias, keď boli veci ešte v poriadku a spolu so zvyškom rodiny si nažívala spokojným životom v Madride. Dokonca mala aj kamarátov, no len jeden bol ten, o ktorom mohla povedať best friends. Iba jeden. A práve teraz niekto, kto sa mu podobal kráčal niekde v úzadí s vážnym výrazom v tvári a hnevom v očiach. Samozrejme už to nebol ten malý chlapec. Teraz to bol dospelý muž a značili o tom aj svaly, ktoré mu bolo vidieť aj napriek koženej bunde, ktorú mal rozopnutú.
Zaynov stisk zosilnel v okamihu, keď si uvedomil, že sa obzrela. Tempo jeho chôdzi sa zrýchlilo. K paneláku im zostávalo aj tak ešte dobrých desať minút cesty.
"Teraz ma dobre počúvaj. Ide za nami jeden veľmi nebezpečný chlapík. Už nás sleduje dosť dlho, ale už nechýba veľa k tomu, aby sa rozhodol strieľať. Budeš mlčať a keď ti niečo poviem tak to bez rečí spravíš. Je ti to jasné?" prehovoril k nej stíšeným, ale rozčúleným hlasom. Lana prikývla. Už opäť mala chuť plakať, no tento krát plač už neovládla.
Držal ju pevne za ruku ťahajúc po svojom boku stále dopredu, pričom druhou rukou nahmatal zbraň za pásom.
"Neotáčaj sa!" precedil pomedzi zuby, keď videl, že to plánuje zase urobiť. Zľakla sa ešte viac. Už aj tak mala strach a on jej na nálade nepridával. Krok stále zrýchľoval a absolútne ho netrápilo, že už nemôže, že je so silami na konci. Momentálne ho najviac trápilo to, aby sa zbavil ich prenasledovateľa.
Zahol do najbližšej uličky a pritlačil ich čo najviac ku stene. Strašne si vyčítal to, že sa rozhodol ísť peši namiesto toho, aby nasadol do svojho nablýskaného auta. A kto je na vine? Samozrejme, že Lana! Vedel prečo nikdy nikoho nepočúval a raz to spraví, a tu sú následky.
Kroky sa blížili. Síce sa prenasledovateľ snažil ísť potichu, avšak Zayn ho počul. Sluch mal vyvinutý až pridobre. Priložil jej na ústa ruku na znak aby stíchla. Aj keď sa prehovoriť neodvážila už počas cesty, ale aj tak jej z nich vyšiel nejaký ten vzlyk. Zayna to už vytáčalo. Príšerne ho jej zvuky rozčuľovali. Snáď to ani nebolo možné, aby bol niekto až tak vytočený ako on práve teraz. Situácia, v ktorej sa práve nachádzal sa mu ani trochu nepozdávala.
O chvíľu bolo počuť len dievčinine plytké dýchanie, čo znamenalo, že muž zastal. Nemohol sa ani pohnúť. Nechcel mu dať ešte vedieť, kde sa nachádzajú aj keď to podľa neho vedel až pridobre. Nerobil nič. Len čakal a v hlave vymýšľal nejaký plán ako ho odpáliť skôr ako to spraví on. Navyše ešte keď tu má pri sebe Lanu. Áno, aj napriek všetkému a podľa toho ako sa k nej správa ju chce ochrániť a nechce aby sa jej niečo stalo. Možno ju mal poslať domov samu, ale nemal istotu, že cestou nenatrafí na niekoho ďalšieho, kto by jej ublížil.
Lanu potlačil viac do útrob uličky. Cítil, že útok nepriateľa sa už blíži. Vytiahol zbraň z púzdra a nabil ju.
"Viem, že si tam, Zayn," ozval sa jeho chrapľavý a príliš pokojný hlas. Bol opretý o budovu len z inej strany. V rukách držal zbraň a nebál sa ju použiť. Rovnako si bol istý, že so Zaynom je tam aj dievča, ktoré pred tým kráčalo po jeho boku. Zdalo sa mu, že ju už niekde videl, ale po boku Zayna to rozhodne nebolo. A ani nikde v meste, či v obchode. "Vylez a nikomu sa nič nestane!" pokračoval.
Zayn sa ironicky zasmial. "Nikomu sa nič nestane? To myslíš ako vážne? Si tak sprostý alebo sa sprostým len robíš? Podľa mňa je viac ako sto percentne isté, že ak odtiaľto vystrčím päty skončím s guľkou v hlave a ak to nebudem ja, tak to budeš ty!"
"Ako myslíš, Zayn. Dal som ti na výber a ty si si zvolil tú druhú možnosť." Opäť prehovoril a následne bolo počuť jeho kroky. Vyšiel z poza rohu a postavil sa uprostred východu z temnej uličky. Najskôr jeho pozornosť upútalo dievča, krčiace sa v rohu a natriasajúce sa od vzlykov či od zimy. Nevedel hlavnú príčinu a nemienil na ňu ani prísť. Na čo aj? Plánuje s ňou skoncovať hneď po tom, čo skoncuje so Zaynom - jeho úhlavným nepriateľom. V tejto brandži neberie ohľad na nič. Je mu jedno či zabije dieťa, ženu, kamaráta či niekoho kto je úplne nevinný a nezainteresovaný. Svedkovia proste nesmú ostať.
Stáli oproti sebe zo zbraňami mieriac na seba. Prsty mali položené na spúšti. Práve teraz to bolo o tom, kto bude rýchlejší. Či Zayn alebo jeho najväčší nepriateľ. Zayn na chvíľu stratil svoju pozornosť, pretože ju obrátil k dievčaťu, ktoré hlasno vykríklo. Vtedy sa našla Harrymu príležitosť vystreliť.
"Zayn pozoooor!" skríkla Lana. Chvíľu bol dezorientovaný, no potom sa rýchlo skrčil a guľka pristála v múre. Tento krát vystrelil Zayn. Ani on netrafil. Obaja po sebe strieľali a Lana nevedela ako ich zastaviť. Už jej bolo jasné, že muž, s ktorým Zayn po sebe strieľa je jej kamarát z detstva. Bezmyšlienkovite vstala a priblížila sa k tým dvom.
"Prosím prestaňte!" zakričala s prosebným tónom. Obaja spozorneli a svoje pohľady obrátili k nej.
"Do frasa! Čo som ti vravel? Prečo aspoň raz nemôžeš počúvnuť? Prečo Lana?" vybehol na ňu Zayn.
"Lana?" spýtal sa Harry viac-menej seba a lepšie si prezrel dievča. "Lana Garcia?"
"Áno som to ja. A rovnako ako ty Harry, ale nespoznávam ťa. Zmenil si sa a to neopísateľne veľmi. A to nemám na mysli tvoj výzor! Kde je ten chlapec, čo chcel pomáhať ľuďom? Čo mal sen stať sa lekárom alebo hasičom? Kde je? Povedz mi to, Harry!" kričala po ňom. Zayn ich iba nemo pozoroval. Nechápal to. Veď ona sa nevolá Lana Garcia ale Lana Wilson!
"Umrel, Lana. Umrel v deň, keď sa dozvedel, že jeho detská láska odišla!"
Nemala slov. Vybavil sa jej ten deň, keď sa to stalo. Keď bola prinútená odísť sem a vzdať sa všetkého.
"Ja som nechcela Harry. Vážne som nechcela! Prepáč. Viem, že to muselo byť ťažké. Viem-"
"Nie, nevieš! Nevieš ako mi bolo, keď mi oznámili, že si umrela. A dnes ťa tu vidím. Živú!"
"Dobre. Možno máš pravdu. Ale oni ti neklamali. Fakt som bola mŕtva. Na celých päť posraných minút! Ani len netušíš ako strašne som chcela ostať tam! Nechcela som sa sem vrátiť! Chcela som ostať pri rodičoch. Pri mamine a otcovi. To oni mi povedali, že sa mám premôcť. Že ešte nie je môj čas. A potom, keď som sa prebrala a môj stav bol stabilizovaný ma ihneď previezli sem. Netuším prečo aj keď som sa to snažila zistiť."
Harry to nechal bez komentára. Namiesto odpovede sa otočil ku Zaynovi, ktorý stále nemohol uveriť tomu, čo si práve vypočul. Vnútri sa neuveriteľne smial na tom, že tento muž chcel byť lekárom alebo hasičom. Nevedel si ho predstaviť napríklad v bielom plášti ako vyšetruje nejakého pacienta.
"Prepáč, že som ťa nechal čakať, ale mal som tu menší rozhovor so svojou starou kamarátkou, ktorá je zrejme teraz moja nepriateľka, keďže chodí s tebou."
"Ju z toho vynechaj. Počuješ ma? Ona nie je moja priateľka!"
"Nie? Divné," zatiahol. "Pretože som si celkom istý, že som vás dnes videl ako si to vykračujete ruka v ruke. Chceš to snáď poprieť?"
"Nepopieram. Je to tak. A? myslím, že preto hneď nemusí byť moja priateľka. Či si nás snáď videl olizovať?"
"Dobre neriešme to. Je mi to v podstate jedno. Hneď aj keby to nebola tvoja priateľka. Je tu takže je svedok a čo z toho vyplýva?" podvihol obočie so škodoradostným úsmevom na tvári.
"To neurobíš." Krútil Zayn hlavou?
"Že nie? Tak sa pozeraj, že áno!" namieril zbraň na ňu a chystal sa vystreliť.
"Povedal som, že to neurobíš! So mnou si rob čo chceš, ale jej daj kurva pokoj!" postavil sa pred Lanu, ktorá padla na kolená.
"Chceš aby som jej dal pokoj? Och, čo sa stalo, že práve TY, prosíš o niekoho život!"
"O to sa nestaraj! Teba to nemusí vôbec ale že vôbec zaujímať!"
Harry sa ku Zaynovi priblížil. Už nebola medzi nimi taká veľká medzera ako pred tým. Delilo ich sotva pár centimetrov.
"Bye, Bye, Zayn!" zamával mu a pomaly stláčal spúšť. Lana vystrelila na rovné nohy a postavila sa medzi tých dvoch. Zayn po nej chcel kričať, či jej šibe, keď to robí. Avšak nevyšiel z neho ani hlások. Guľka, ktorá vyšla ju zasiahla.
Strelil do nej namiesto neho. Hodila sa pred neho aj napriek faktu, že jej ubližoval. Chcela aby zabil ju a nie jeho. Rana bola presne do srdca. Dievča padlo na zem a práve vtedy sa rozpršalo a riadne.
Harrymu sa z oka spustila slza. Nemohol uveriť tomu, že svoju hrozbu vážne splnil aj keď nechcel. Rýchlo sa rozbehol preč. Preč z toho miesta, kde zabil svoju najlepšiu kamarátku. Jedinú kamarátku.

Zayn padol na kolená pri jej mŕtve telo. Akoby zázrakom mu bolo jedno, že jeho značkové rifle sa zašpinia jej krvou, ktorej sa stále hromadilo viac a viac. Vedel, že jej nič nepomôže, no aj tak chcel aby tu bola. Mal zomrieť on a nie ona. Keby umrel on, nikomu by nechýbal. Nebol dobrý človek, ale ona áno. Ona mala rodinu, kamarátov. Dokonca aj jeho muži si ju obľúbili. Oni na rozdiel od neho mali city, ktoré vedeli prejaviť. On to však nevedel. Až teraz, nad jej mŕtvym telom si uvedomil, že prišiel o jedinú osobu na tomto svete, ktorú kedy miloval a ktorú si kedy vážil. City, ktoré tak urputne potláčal sa dostali na povrch. Bolo však neskoro. Práve preto sa zaprisahal, že to len tak nenechá a jej smrť pomstí. A pokiaľ sa tak nestane jeho cieľom bude veta: Oko za oko, zub za zub...

Pozn. Vy ste to dočítali až dokonca? Tak gratulujem. Toto je prvý krát čo som písala niečo takéto a ak sa mám priznať ta nejaké veci v tom príbehu sa neskutočne hanbím... Čo na to hovoríte?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Páčila sa ti poviedka "Coincidence or fate?"?

ÁNO
NIE

Komentáře

1 yuripovidky | Web | 6. února 2014 v 21:32 | Reagovat

Fůj, nejhorší blog na světě!!!
P.S.: Píšu líp!!!
P.P.S.: Otřesný dess!!!

2 DenysaN | 6. února 2014 v 21:35 | Reagovat

[1]: Běž hodně daleko nebo tě tam pošlu balíčkem :*
A jinak úžasná ff:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama